LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Oslávenec nič netušil a na námestie ho priviedli rovno z chaty v Pribyline. Šachovú partiu so živými figúrkami si zahral s českým šachovým veľmajstrom Robertom Cvekom, ktorý mal počas hry zaviazané oči.
Súboj drevených rytierov
Ešte predtým, ako sa na obrovskú šachovnicu postavili živí pešiaci, strelci, jazdci, veže, králi a kráľovné, sa na námestí odohrali dva súboje - súboj pohlaví s drevenými šachovými figúrkami a súboj drevených rytierov o princeznú.
V prvom súboji hrali šachy za dámy Tomáš Adamčiak, za pánov Ondrej Mráz. Zvíťazili páni. Potom patrilo námestie dreveným rytierom, ich koňom, palošom a princeznej. Šašo o nej tvrdil, že je trochu spomalená, ale možno bol on trochu popletený. Tvrdil totiž, že rytieri budú bojovať na život a na smäd.
Najskôr však bojovali o princeznin venček, až potom na život a na smrť. Počas súboja, ktorý si diváci mohli vychutnať aj v spomalených záberoch, sa čierny kôň splašil a dostal defekt, bieleho seklo. O víťazovi mali rozhodnúť diváci. Hoci väčšina kričala, že vyhrať by mal biely rytier, ruku princeznej napokon získal čierny. Presnejšie - odtrhol jej ju. Ešteže bola náhradná.
Najviac rozprával mím
Súboj mal nečakaný záver. Po zákernom boji klesli na zem obaja paloši aj princezná. „Čo to je? Toto ste chceli, Slováci a Slovenky? Takto sa to predsa nemalo skončiť. Dobro malo zvíťaziť nad zlom. A tu ležia na zemi tri mŕtvoly a dvaja rytieri sa ako sprostí naháňajú po námestí," povedal šašo, zazvonil zvoniec a rozprávky bol koniec.
O nevšedné divadlo sa postarali členovia Štúdia Kasprzyk a šašom nebol nik iný, ako jeho zakladateľ Miro Kaspryzk, „najukecanejší" mím na svete. Bol zrejme aj prvým mímom na svete, ktorý komentoval živé šachy.
Prekvapenie sa podarilo
Figúrkami na šachovnici boli žiaci Liptovskej šachovej školy a ich rodičia. Na šachovnicu nastúpili v kostýmoch, ktoré im ušila Viera Haringová. Pešiaci mali prilby a meče, strelci šípy a štíty, králi a kráľovné koruny. Niektoré si kúpili, iné požičali alebo vyrobili. Pešiakom bol aj 8-ročný Viktor Haring, dvojnásobný majster Slovenska, ktorý chodí do LŠŠ až z Banskej Bystrice. Niektorí do nej dochádzajú z Bojníc, z Prešova a iných kútov Slovenska. Ondrej Loviška spolu s ďalšími hráčmi a hráčkou do nej dochádza z Ružomberka dvakrát do týždňa a práve jeho mama, Regina Lovišková, to všetko spískala. „Chceli sme Jurajovi Ivanovi dať originálny darček k päťdesiatym narodeninám. Vedeli sme, že jeho snom je, usporiadať v Liptovskom Mikuláši živé šachy, tak sme sa dohodli, že mu ten sen splníme a prekvapíme ho." Juraj Ivan bol naozaj prekvapený a dojatý.
Anjel smrti odvádzal do neba
Živé šachy prilákali na námestie veľa ľudí, ktorí ani netušili, že sa ocitli vlastne na narodeninovej oslave. Juraj Ivan hral s oranžovými figúrkami, Robert Cvek s čiernymi. Po šachovnici sa pohybovali aj dvaja Pekárovci. Karol Pekár, viceprezident Slovenského šachového zväzu, mal na hlave klobúk a v ruke palicu s bielou zástavou. Podľa pokynov hráčov ukazoval figúrkam, kam sa majú premiestniť. Jeho syn Michal v dlhej bielej košeli bol anjelom smrti a po súboji odvádzal zo šachovnice padlých bojovníkov do neba. Postupne do neho odviedol niekoľko pešiakov, strelcov, jazdcov, veže aj obe kráľovné.
Napínavú šachovú partiu, ktorú okoreňoval vtipnými poznámkami šašo, napokon ukončil Juraj Ivan slovami: „Keďže už nemôžem zobrať súperovi žiadnu figúrku, vzdávam sa." Na to oranžový kráľ sňal svoju korunu z hlavy a položil ju k nohám čierneho kráľa. Potom všetci na šachovnici pokľakli a obaja králi pasovali mečom Juraja Ivana do stavu päťdesiatnikov.
Liptovská škola má cveng
„Bolo to nádherné prekvapenie a ďakujem všetkým, ktorí ho pripravili," povedal Juraj Ivan, ktorý dostal aj kyticu kvetov a tortu v tvare šachovnice. Pozval na ňu aj svojho protihráča Roberta Cveka. Robert prezradil, že so zaviazanými očami už šachy hral, ale živé ešte nie. Bolo mu ľúto, že nemohol vidieť súboje na šachovnici, ale pozrie si ich aspoň na kamere. Robert Cvek má tridsať rokov, s Jurajom Ivanom sa pozná a do Liptovskej šachovej školy chodí pravidelne asi raz za mesiac, dva na niekoľkodňové sústredenia trénovať mladých šachistov.
LŠŠ sa môže pochváliť mnohými úspechmi a patrí medzi slovenskú špičku. Chodilo a chodí do nej niekoľko majstrov Slovenska aj Európy. K jej najväčším úspechom patrí získanie titulu majstra sveta detských šachových klubov pred dvoma rokmi.
Čo považuje za svoj najväčší šachový úspech Juraj Ivan? „ Súťažne som veľmi šachy nehral. Kedysi som sa venoval futbalu a potom som rozmýšľal, či sa stať trénerom mladých šachistov alebo futbalistov. Nakoniec som sa stal manažérom. Za svoj najväčší úspech považujem úspechy detí Liptovskej šachovej školy."
