LIPTOVSKÝ HRÁDOK. Chce vyhlásiť súťaž o najdlhší umelecký sopeľ a vôbec si nedáva obrúsok pred ústa. Spontánna a sama sebou. Nezaškatuľkovaná. Herečka, speváčka, trekerka, reportérka, manažérka v detskom domove - Dorota Nvotová. Večer s ňou v hrádockej čajovni voňal exotikou.
Dorota Nvotová je vraj tvrdá rockerka. Na stretnutí v Čajovni za siedmimi horami v Liptovskom Hrádku chcela hudbu „rozpeckovať" na plné obrátky. Napokon pri šálke čaju stlmila synťáky a s kratučkými komentármi k piesňam vtiahla poslucháčov do svojho sveta.
Po koncerte v komornej atmosfére čajovne defilovali na vyše šesťsto fotografiách z Nepálu a Indie deti, nádherné zábery tisícoviek, Dorotkina radosť z ich zdolávania, Dorotkine spomienky. Napríklad, aj na to, ako dostala týfus a doslova v hodine dvanástej ju na oslíkovi dopravili do nemocnice. Keď jej však bolo lepšie, odišla z nej. Nie nadlho. O týždeň ju tam doviezli z dedinky, kde ju poštípala osa veľká ako vták. Ruka jej o niekoľko minút opuchla po rameno a Dorotka sa vraj uchýlila do izby umrieť.
Čo fotografia, to drobný príbeh, vtipný komentár. Napríklad, aj o tom, ako sa herečka a speváčka zžila s obyvateľmi jednej nepálskej dediny, ktorí jej darovali ryžové pole, aby si u nich postavila domček. Viac prezradila Dorota Nvotová v rozhovore.
Prečo už niekoľko rokov India a Nepál?
- Cestujem tam päť rokov a ešte som nestihla spoznať celú krajinu, takže nebudem zatiaľ cestovať inde. Ja som v Nepále doma a do Indie chodím na dovolenku.
Váš vzťah k nepálskemu detskému domovu, v ktorom máte sedemnásť „svojich" detí?
- Jedným z problémov Nepálu a Indie je nezáujem rodičov o svoje deti, keď idú, napríklad, po smrti jedného partnera do druhého manželstva. Deti doslova vyhadzujú na ulicu. Tam ich čaká veľmi zlý osud. V podstate sa stanú v deväťdesiatich deviatich percentách súčasťou detského pouličného gangu. Idú v drogách. Neberú heroín, ten je pre ne drahý. Fetujú lepidlá, ktoré im tak rozleptávajú mozog, že takmer všetky v trinás-tich rokoch zomierajú. Už od siedmich sa s nimi nedá rozprávať. Sú dementní z lepidla. Jednoducho, na ulici tieto deti čaká peklo, omrzliny, zima, špina, tuberkulóza, týfusy. My sa snažíme tie mladšie zachraňovať. Tri deti máme v domove z ulice, všetky v piatich rokoch absolvovali odvykaciu kúru. Ostatné pochádzajú z vidieka. Sú to deti model Popoluška. Také dieťa rodičia vyženú z domu do hory, kde sa má starať o kravu. Päťročné decko samé.
Domov ste založili vy?
- Existoval asi rok predtým, ako som sa stala jeho súčasťou. Som v ňom manažérka, ale aj osobne pomáham. Majiteľom detského domova je Nepálec s manželkou. Sú k deťom veľmi dobrí. Niektoré deti majú naozaj strašnú minulosť. Boli neskutočne týrané. Jedno dievča dokonca dorezané nožom. Keď som detský domov našla, všetky boli vo veľkej biede - deti chodili bosé, boli choré, jedli iba ryžu. Dozvedela som sa, že majú len toľko peňazí, koľko im dajú sponzori. Vravím - takto sa nedá robiť detský domov. Vedela som, že existuje adopcia na diaľku, tak som ju rozbehla. Ešte pred troma mesiacmi nebolo ani jedno dieťa adoptované na diaľku, dnes ich je už desať. Desať detí si adoptovali Slováci, z toho dve Slovenky žijúce v Čechách.
O čo ide pri takejto adopcii?
- O to, že rodina, ktorá si adoptuje dieťa, mu posiela päťdesiat päť eur mesačne. Píše si s dieťaťom, komunikuje, povzbudzuje ho, posiela mu darčeky na narodeniny, sviatky. Dieťa má tak pocit, že niekto ho má rád, že pre niekoho niečo znamená. Nie je to anonymná adopcia, snažíme sa, aby bola čo najosobnejšia. Ako sa len dá. Niektorí adoptívni rodičia už aj chodia za „svojimi" deťmi.
Niekoľkokrát ste boli na hranici života a smrti. Vždy ste sa z toho dostali. (Veľmi rýchla Dorotkina odpoveď.)
- Zatiaľ. Uvidíme, čo to prinesie.
Nebojíte sa?
- Bojím. Ale nemám panický strach. Ten dostanem až vtedy, keď je to odôvodnené, až keď sa niečo deje. Potom ma už chytí panika. Kým k tomu nedôjde, vždy dúfam, že sa nejako premotám.
Kde beriete silu, aby ste to všetko zvládli? Máte v sebe všetko možné - od rockerky, herečky, reportérky, horskej vodkyne po majiteľku čajovne v Spišskom Hrhove.
- Silu mám v sebe odjakživa. Ja si myslím, že každý má v sebe všetko možné. Ide však o to, že sme linkovaní, napríklad, tak - teraz budeš chodiť do školy, budeš toto robiť a ty si inžinier, tak robíš toto. Ľudia zabúdajú na to, že ty nie si inžinier, ty nie si krčmár. Ty si Jožko, Ferko, Zuzka a máš v sebe všetko. Máš v sebe dobrodruha aj dieťa, aj to, aj ono. Ja akurát nemám také zamestnanie, ktoré ma núti sa škatuľkovať. Mohla by som povedať, že som herečka. Ja nie som herečka, som Dorotka a viem aj toto, aj tamto a mám všelijaké vlastnosti. Na rozdiel od iných ľudí o tom viem.
V textoch vašich piesní sú zvýraznené samé ťažké životné situácie.
- Väčšina všetkých pesničiek je smutných, podľa mňa. Tiež väčšina filmov. Všetky riešia nejaký problém. Môžeme spievať - je nám dobre, je nám veselo. Aby však človeka niečo zaujalo, aby začal porozmýšľať, aby sme ho prinútili rozmýšľať, musí dostať na hubu.
Váš slovník je tiež taký, že nevyberáte len slušné slová.
- Prečo sa mám pretvarovať? Každý hovorí, ako cíti.
Ako ste prišli k svojmu nepálskemu bratovi Kumarovi?
- Keď som išla prvýkrát na výstup sama v roku 2007, cez internet som si objednala šerpu. Jeho fotografiu som ani nevidela, bolo to cez agentúru. Kúpila som si výstup cez nepálsku cestovku a v deň odchodu som sa s ním stretla pri autobuse. Mala som veľké šťastie, lebo veľa šerpov ľudí odrbe, oklame ani nie úmyselne. Ale oni sú takí, že povedia - mne je zima a otočia sa počas výstupu domov.
Kumar nebol a nie je taký?
- Nie, on je poctivý šerpa, taký samurajský typ. Ja som jednoducho jeho pán a on by za mňa skočil do priepasti skôr ako ja, aby ma držal. Jemu zo šerpov najviac dôverujem.
Vy ste navrhli bratstvo?
- On. V Nepále nie je zvykom, aby po ulici vedľa seba šli muž a žena. Ak áno, buď sú manželmi, alebo súrodencami. Na našu slávnosť pobratania v jeho dome pripravili kvety a jedlo. Tento obrad sa môže vykonávať len raz do roka na sviatok indického dívalí - Sviatok svetiel o trištvrte na dvanásť. Ja som päť minút meškala. On - preboha! Ja - akože posuňme hodinky, aby bolo presne trištvrte na dvanásť. Dívalí je pohyblivý sviatok v októbri, trvá asi štyri dni a druhý deň sa robia obrady bratov a sestier.
Na čo sa najviac tešíte v Nepále po slovenskom pobyte?
- Už v tejto chvíli umieram túžbou po Nepále. Už chcem byť na nepálskom námestí, s deckami, v horách. Všetko naraz. Ale keď som tam, teším sa aj na slovenský život, na rodinu, muziku, kapelu, na istú dávku komfortu. Vždy sa teším na to druhé.
