LIPTOVSKÝ HRÁDOK. Keď sa múzeum presťahovalo do budovy Soľného úradu, bola v dezolátnom stave a začali ju postupne rekonštruovať. Koncom septembra dokončili rekonštrukciu fasády a prízemných priestorov. Na prízemí vybudovali toalety s bezbariérovým prístupom a v zrekonštruovaných priestoroch chcú už začiatkom novembra otvoriť expozície modrotlače a čipkárstva. Fasádu zdobia šambrány. Pôvodnú výzdobu okolo okien, takzvané šambrány, objavili vlani, keď začali rekonšturovať fasádu.
Soľný a Meďný úrad
Soľný úrad postavili v roku 1728 ako administratívnu budovu kráľovského soľného skladu a slúžila aj ako sídlo Meďného úradu. Pri Váhu bol totiž sklad soli a medi. Odtiaľ soľ v kožených vreciach prepravovali na pltiach dolu Váhom. Kusy medi sem dopravovali zo Smolníka a Malužinej. V budove bolo tiež sídlo Komorského úradu Likavsko-hrádockého panstva. Jeho prefektom bol aj František Wisner, ktorý založil v Liptovskom Hrádku prvú lesnícku školu v Rakúsku-Uhorsku.
V hrádockom hrade
Národopisné múzeum sídlilo od svojho vzniku v hrádockom hrade a kaštieli. Pôvodne sa volalo Okresné vlastivedné múzeum hornoliptovského ľudu a bolo zriadené v roku 1955. Na Národopisné ho premenovali v roku 1960 a od roku 1974 je organizačne pričlenené k Liptovskému múzeu Ružomberok.
V roku 1987 sa Národopisné múzeum pre plánovanú rekonštrukciu hradu a kaštieľa presťahovalo do náhradných priestorov, ktoré mu poskytlo mesto. Po rekonštrukcii sa malo vrátiť späť do hradu. Ale prišla Nežná revolúcia a po nej sa hrad a kaštieľ dostali do súkromných rúk. Múzeum bolo až sedemnásť rokov v náhradných priestoroch. Od roku 2004 sídli v budove bývalého Soľného úradu, ktorú pre múzeum kúpil jeho zriaďovateľ Žilinský samosprávny kraj.
Bolo v ňom aj pohrebníctvo
„Keď sa múzeum začalo sťahovať do bývalého Soľného úradu, budova bola veľmi zničená. Kedysi v nej bol okresný národný výbor a výskumný ústav lesníctva, ale po roku 1989 sa akýmsi, pre mňa nepochopiteľným spôsobom, dostala štátna budova do súkromných rúk a sídlilo v nej asi desať firiem. Od pohrebníctva cez predaj sudového vína až po sklady čínskeho textilu," zaspomínala riaditeľka Liptovského múzea Iveta Zuskinová.
Najskôr zrekonštruovali poschodie, kde je stála expozícia komorského úradu, Galéria ľudového výtvarného prejavu a Ovčiarske múzeum. Otvorili ho v máji 2005. Bolo to prvé múzeum na Slovensku, ktoré vďaka úspešnému projektu vybudovali za peniaze Európskej únie. Jeho jedinečnosť podčiarkuje aj fakt, že získalo ocenenie Múzeum roka 2005.
Do tej búdy nepôjdeme
„Raz sa ma spýtali českí návštevníci, kde je múzeum. Nepovedala som, že v ňom pracujem, iba som im ukázala budovu. Keď sa na ňu pozreli, zareagovali: Do tejto búdy nepôjdeme. Vtedy som si uvedomila, že darmo máme krásne expozície, keď budova ľudí skôr odpudzuje, ako láka. Hľadala som možnosti, ako múzeum urobiť príťažlivým aj zvonku. Liptovské múzeum združilo finančné prostriedky spoločne so svojím zriaďovateľom, Žilinským samosprávnym krajom, a budova dostala novú fasádu," povedala Iveta Zuskinová.
Rekonštrukcia, ktorá prebiehala postupne od roku 2003, stála viac ako 730-tisíc eur. Múzeum na ňu použilo vlastné prostriedky, financie zo zdrojov ŽSK, ministerstva kultúry, fondov Európskej únie a nadácií. Pomohli aj sponzori a mesto Liptovský Hrádok.
Múzeum však chcú zveľaďovať aj naďalej. Garáže a bývalé sklady Soľného úradu by chceli prerobiť na dom remesiel, kde by sa záujemcovia mohli učiť tradičné ľudové remeslá.
