Choroba ho odtrhla od toho, čo mal rád. Na čas musel rezbár Dalibor Novotný, alias Dalo, odložiť píly a dláta. Dalova galéria na skale v Kráľovej Lehote osirela. Jeho zdravotný stav sa totiž natoľko zhoršil, že musel absolvovať unikátnu operáciu v Čechách. Zakrvavená miecha a asi šesťdesiat cýst v nej znemožňovalo rezbárovi pohyb.
LIPTOVSKÝ HRÁDOK. V súčasnosti už chodí s barlami. Hoci choroba mu priniesla aj smutné dni, nevzdáva sa. Nesedí doma a nevzdychá, aký je k nemu osud krutý. Naopak. Vrhá sa do mnohých aktivít. Vrátil sa, aj keď v menšom rozsahu a s pomocou priateľov, k rezbárčine, zdobí netradičným spôsobom kraslice, pričuchol k filmárčine, pracuje pre rozvoj vidieka v miestnej akčnej skupine. Viac prezradil Dalo v rozhovore.
Celkom ste prestali robiť s drevom?
- Trošku sa už k nemu vraciam. Mám však za sebou veľmi vážnu operáciu miechy. Na Slovensku som jediný s touto diagnózou. Mám priamo v mieche okolo šesťdesiat cýst rôznych veľkostí. Tlačia a deformujú ju. Najväčšie mi z miechy odstránili v Čechách, bola to veľmi riskantná operácia. Môj stav sa trošičku zlepšuje, ale bez bariel prejdem iba niekoľko metrov. Navonok možno na mne vážny zdravotný stav nevidno. Rozhodol som sa však, že keď už choroba ku mne prišla, musím s ňou žiť.
Napriek tomu, čo sa mi udialo, nesedím doma. Práve naopak. Možno niekedy sa snažím, podľa mňa, robiť až veľmi extrémne veci. Po operácii som sa takmer vôbec nemohol pohybovať, ale išiel som na Chopok. Manželka ma usadila na sedačku lanovky, hore mi pomohli, počkali, kým sa postavím. Prešiel som len niekoľko metrov, ale postupne sme zvyšovali dávky. Chodievali sme s manželkou na Čertovicu, Reinerovu chatu, začal som chodiť aj po snehu. Stále však s barlami a so stoličkou, ktorú sme nosili so sebou, aby som si mohol oddýchnuť.
Oddych na lesnej cestičke. FOTO: VLASTA KORNEROVÁ
Dohovoril som sa aj s Ivanom Šobáňom, naším liptovským básnikom, ktorý chodí tiež s barlami, že raz pôjdeme spolu na vysokohorskú túru. Veľmi ho obdivujem, že sa tiež zapája do aktívneho kultúrneho života. Trošku sme sa skamarátili. Boľavo sa ma však dotýkajú poznámky ľudí, ktorí sa stretávajú s mojimi aktivitami, že všade som len ja a že som tam, kde sa niečo deje.
Nemôžete sa na ich poznámky vykašľať?
- Môžem, ale je to nepríjemné. Tak, ako mi bolo nepríjemné, keď som ostal na barlách a ľudia mi začali otvárať dvere. Viem, že z ich pohľadu je to pekné, ale mne bolo ťažko na to si zvykať. Chcel som si otvoriť dvere sám, aj keď to šlo ťažko. Potom som si na pozornosť zvykol. Čo mám robiť? Napriek svojmu vážnemu zdravotnému problému, púšťam sa do vecí, do ktorých by sa možno zdravý človek nepustil. Hlavne optimizmus, dobrú náladu a dokázať sa vyrovnať s tým, čo sa stalo.
Operovali vás vlani v lete v Čechách. Prečo nie na Slovensku?
- Ďalší gól. Od lekárov som sa dozvedel, že na Slovensku sa môj zdravotný stav nedá riešiť, vraj mám smolu. A jeden lekár akoby mimochodom dodal - jedine v Čechách. Trvalo však rok a pol, kým som sa dostal do Hradca Králové, kde sú špičkoví odborníci na operácie miechy. Tam mi povedali, že som prišiel neskoro. No lekári na Slovensku dlho nestanovili diagnózu.
Dokonca v nemocnici v Bratislave mi tvrdili, že mi nič nie je. Keď som sa vrátil domov, už so mnou bolo veľmi zle. V mikulášskej nemocnici mi však povedali, že ma určite niekto zbil a ja si vymýšľam. Až na magnetickej rezonancii v Poprade zistili zlý zdravotný stav a veci sa pohli až o dva roky neskôr. V Čechách mi odstránili z miechy tri najväčšie cysty, ostatné ostali.
Prečo máte zvonček na jednej z bariel?
- Pripevnil som si ho pre bezpečnosť. Aj svetielka som si na obe primontoval, aby ma najmä večer šoféri zaregistrovali na priechodoch. Zvonček mi pomáha aj vtedy, keď idem von v čase po vyučovaní v školách. V meste je veľa mladých ľudí. Stalo sa mi, že raz do mňa sotili a len-len že som sa udržal. Preto som si primontoval zvonček a keď vidím, že ide bujará mlaď, zazvoním. Zasmejeme sa spolu a bezpečne sa minieme. Potom ma potešilo, že rovnako riešil na barlách zvonček aj Ivan Šobáň. Nápad sa ujal, a tak sme vymysleli spolu aj recesnú akciu. Urobíme barlatón. Budeme za pomoci bariel pretekať po Hrádku alebo po hrádzi pri rieke. Teším sa, že keď sa oteplí, zorganizujeme s Ivanom takúto akciu. Barlatón môže byť darček pre všetkých našich blízkych, ktorí sa o nás starajú. Nech vidia, že náš zdravotný stav, aj keď je vážny, až veľmi vážny, sa dá brať s humorom.
CELÝ ROZHOVOR SI PREČÍTAJTE V ZAJTRAJŠOM VYDANÍ MY LIPTOVSKÉ NOVINY.
Autor: Dagmara Sarita Poliaková
