Viac ako tristokrát sa stretol s medveďmi v tatranskej divočine. Dokonca si takmer „dýchali" do tváre. Dôverne pozná ich život a tvrdí, že medvede bez príčiny na človeka neútočia. Erik Baláž, lesník, terénny ekológ, znalec tatranskej divočiny a náčelník Lesoochranárskeho zoskupenia Vlk-Tatry.
LIPTOVSKÁ KOKAVA. O medveďoch a divočine v Tichej a Kôprovej doline rozpráva Erik Baláž z Liptovskej Kokavy tak, že človek má chuť okamžite vybehnúť s ním do lesov. Jeho rozprávanie je podložené pätnásťročným pozorovaním zvierat v tatranskej prírode. O zážitky, milé, dramatické či odborne vysvetlené, nie je núdza. V týchto dňoch vyšla kniha Posledná pevnosť, ktorú E. Baláž pripravil s talianskym fotografom Brunom D Amicisom, a my sme sa s E. Balážom rozprávali najmä o medveďoch.
Je medveďov v Tichej a Kôprovej doline málo či veľa?
- Ťažko povedať. Medvede v oboch dolinách strávia osemdesiat až deväťdesiat percent času, ale z dolín aj vychádzajú. Je ich tam asi štyridsať. Počet závisí od počtu mláďat. Niekedy práve mláďatá môžu tvoriť až tridsaťpäť percent populácie.
Veľa či málo? Pravdupovediac, mňa táto otázka nezaujíma, lebo nie je podstatná. Podstatné je, či sú, alebo nie sú konflikty s medveďmi. Keby na Slovensku bolo päťtisíc medveďov a nikdy by nezabili žiadnu ovcu, nikoho by nenapadli, nevidím dôvod, prečo by ich nemohlo byť päťtisíc. Z toho treba vychádzať. Napríklad, v Tichej a Kôprovej doline je pravdepodobne najväčšia hustota medveďov na Slovensku a za posledných päťdesiat rokov tam medveď nikdy nikomu nič neurobil. Napriek tomu, že je ich relatívne veľa, nevidím dôvod, prečo by ich tam nemohlo byť aj šesťdesiat, keď nikomu nič nerobia. Na druhej strane sú lokality, kde je turistov viac, medveďov menej, ale majú v nich zničený prirodzený biotop. Potom sa problémy s medveďmi a ľuďmi každý rok opakujú. Problémy nie sú v počte medveďov, ale v stave územia.
Prečo napáda medveď človeka?
- Najviac napadnutí bolo na poľovačkách. Spoločná poľovačka, to sú stovky ľudí, ktorí hulákajú a prečesávajú územia, brešú psy, ohlušujú výstrely a keď sa do tohto dostane medvedica s mláďatami, ony zvyčajne vybehnú na strom, ale ona nevie, čo má robiť, kde má ísť. Možno na ňu strieľajú, tak niekoho prevalí, niekedy pohryzie, zraní. Čo sa s tým dá robiť? Vystrieľať medvede? Prečo nezrušiť spoločné poľovačky?
Vaše vlastné stretnutia s medveďom?
- Za posledných pätnásť rokov som v Tichej a Kôprovej doline strávil veľa času. S medveďmi som sa stretol vyše tristokrát. Ani raz sa nestalo, žeby medveď na mňa zaútočil a bol som pri ňom blízko, na dva alebo päť metrov. Mám, napríklad, nasnímaného tristokilogramového medveďa vlani v jeseni. Išiel smerom ku mne. Filmoval som ho a keď bol asi päť metrov odo mňa, zamrmlal som a medveď odskočil preč. Žiaden problém.
Nezaútočila na vás ani medvedica, keď mala mladé?
- Nie, ale treba vedieť, ako sa správať. V máji sú medvieďatá úplne maličké. Keď vylezú z brloha, ledva chodia. Medvedica sa snaží vtedy byť s nimi na území, kde za žiadnych okolností nestretne človeka. Keď sa z nejakých príčin musí presunúť, zámerne vyhľadáva cestičky, kde nestretne človeka. Keď sa však medvedica, ktorá má malé, stretne s človekom, postaví sa a čaká, čo človek urobí. Poľovníci zvyčajne vtedy vystrelia do vzduchu, zvýšia tak napätie a medvedica zaútočí. Zaútočiť môže aj vtedy, keď človek začne kričať. Ja sa v takej situácii otočím bokom a tvárim sa, že medvedicu nevidím. Upokojí sa. Rovnako, ak zbadám mláďatá a ona vidí, že ich pozorujem, zľakne sa. Myslí si, keď sa na ne pozerám, chcem ich uloviť. Otočím sa však bokom a medvedica sa uvoľní. Dvakrát rýchlo fukne, mláďatá sa k nej pritmolia a spolu odídu. Čakám. Ona sa ešte raz, dvakrát otočí, či ich náhodou neprenasledujem. Odchádzajú pomaličky, lebo medvieďatá ešte nevedia rýchlo utekať. Človek musí byť na takúto situáciu vnútorne pripravený.
V knihe Posledná pevnosť je veľa zaujímavých príbehov s medveďmi.
- Áno, lebo veľakrát sa mi podarilo intímnejšie dostať sa k medveďom. Navyše, mnohé medvede som pozoroval niekoľko rokov za sebou. Trebárs desať rokov jednu rodinku a sledoval som, ako medvedica trikrát za sebou vychovala tri mláďatá, aj to, čo sa s mláďatami stalo.
Ako ste poznali, že pozorujete niekoľko rokov tie isté medvede?
- Farebne sa veľmi od seba líšia. V Tichej a Kôprovej sú úplne čierne medvede, ale aj sivé až svetlé. Takže farebne sa dajú rozlíšiť a potom aj podľa veľkosti. Niektoré sú však výraznejšie. Napríklad, majú biely pruh na krku alebo nie je veľa medveďov, ktoré sú čierne a majú dvesto kilogramov. Mnohé som poznal, napríklad, aj podľa mláďat. Vedel som, že medvedica mala troje mláďat a že dve sú svetlé a jedno tmavé a keď som ich v jeden rok videl päťkrát a o rok zasa, bolo jasné, že je to tá istá rodinka.
Stalo sa vám, že ste spoznali v zabitom medveďovi, že je to ten „váš"?
- Nie celkom, vysvetlím. Stáva sa, že keď príde na určité územie nový veľký samec, pozabíja mláďatá, ktoré sú na území. Napríklad, v roku 2006 prišiel do Tichej doliny nový samec a vtedy v nej zahynuli skoro všetky mláďatá. Prečo to urobil? Mláďatá neboli jeho a keď ich usmrtil, medvedica sa s ním párila. Čiže skôr sa dostala do ruje a mláďatá, ktoré potom prišli na svet, už boli jeho. Nezabil ich, a tak bolo na ďalší rok v doline dvadsaťštyri mláďat. Zaujímavé je, že veľkých samcov bolo v doline viac, ale oni už mláďatá nezabíjali. Pamätali si, že s medvedicou sa niekedy aj oni párili. Aj stratégia samíc je taká, že sa pária s čo najväčším počtom veľkých samcov. Potom samec nevie, či sú to jeho mláďatá, alebo nie. Tak samica zabezpečuje bezpečnosť pre svoje medvieďatá.
Ako sa vám pracovalo s fotografom Brunom a filmárom Róbertom Rajchlom?
- Na knihe sme s Brunom spolupracovali tri roky. V teréne sme strávili stovky dní. Popri knihe sme robili aj film, ktorý sa volá Strážca divočiny. Ešte nie je dokončený, bude mať premiéru v apríli na festivale Hory a mesto. Natáčal ho filmár Róbert Rajchl z Bratislavy. Takže sme chodili v trojke a vznikli dve veci: kniha a film. Obaja sú ľudia, ktorí chodili veľa do prírody, ale pobyt v Tichej a Kôprovej doline nebol ani pre nich jednoduchý. Niekedy sme boli, napríklad, tri týždne vonku a nenafilmovali sme nič. Mrzli sme, mokli. Niekedy sa podarila jedna dobrá fotografia raz za mesiac. Boli však aj dni, keď sme stretli desať medveďov za deň. Posledná pevnosť však nie je kniha len o medveďoch. Sú v nej úžasné fotografie jeleňov, kamzíkov, tetrova hlucháňa. Mali sme krásne stretnutie počas kamzíčej ruje. Nafilmovali a nafotili sme kamzíky, ako skáču po kolmých skalách, niekoľkometrové skoky, prášilo sa im spod nôh. V letnom období sme zas nafotili a nafilmovali čriedy jeleňov, ktorých obťažovali muchy, a tak sa chodili kúpať do horských plies. Zachytili sme aj lov vlkov, keď lovili jelenicu.
Kniha je teda aj o divej prírode, aj keď hlavnými postavami sú medvede. Medvede a divoká príroda sa navzájom prelínajú. Kniha je postavená na príbehoch, ale je v nej aj veľa zaujímavých a odborných informácií zo života medveďov.
Prečo Posledná pevnosť?
- Tichá a Kôprová dolina sú poslednými pevnosťami divokej prírody. Knihou a filmom chceme upozorniť, že je dôležité mať také územia, ktoré nie sú menežované ľuďmi, kde človek nechodí s puškou a sekerou, ale kde má možnosť vidieť nedotknutú prírodu. Žiadnu deštrukciu. Je dôležité, aby takéto územia boli veľké, lebo malé územia nestačia medveďovi, aby sa v nich mohol správať prirodzene. Keď nebude mať dostatočný priestor, potom vždy bude chodiť do kontajnerov. Preto, nielen posledná pevnosť, ale aj posledné útočisko divokej prírody. Určite na Slovensku je Tichá a Kôprová najväčšie súvislé územie divokej prírody, kde sa v súčasnosti neťaží a nepoľuje. Takže kniha aj film vznikli na získanie verejnej mienky na podporu divokej prírody nielen v Tichej a Kôprovej, ale aj niekde inde na Slovensku.
PREBUDILI SA UŽ MEDVEDE V TATRÁCH? DOZVIETE SA TU.
Autor: Dagmara Sarita Poliaková
