Antonovi Droppovi z Liptovského Mikuláša pripol na uniformu štátne vyznamenanie, Rad priateľstva, ruský prezident Dmitrij Medvedev. Zagratuloval mu k nemu aj slovenský prezident Ivan Gašparovič.
LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. „Prijal som ho veľmi rád a moje staré srdce pookrialo. Pánovi prezidentovi som sa poďakoval po rusky. Povedal som mu: „Blagadarjú vam, gospodin prezident, etot orden družby balšaja česť dľa miňá." Mám viac ruských vyznamenaní, ale toto je prvé, na ktorom nie je červená hviezda, ale zemeguľa," povedal Anton Droppa. Porozprávali sme sa s ním o jeho krátkej kariére pilota.
Do Ruska ste ako slovenský pilot odleteli dva dni po vypuknutí Slovenského Národného povstania. Prečo?
- Keď vypuklo Slovenské národné povstanie, bol som členom 12. stíhacej letky v Skupine vzdušných zbraní. Boli sme sústredení na letisku Išla pri Prešove. Veliteľ J. Trnka zvolal 30. augusta 1944 zhromaždenie všetkých letcov a navrhol: buď odletieť na letisko Tri Duby a bojovať po boku povstalcov proti Nemcom alebo odletieť do Sovietskeho zväzu a odtiaľ sa hneď po preškolení vrátiť na moderných lietadlách na pomoc povstaniu. Keďže so zastaranými československými lietadlami sa nedalo účinne bojovať proti moderným nemeckým lietadlám, vybrali sme si druhú možnosť. Na druhý deň odštartovalo z letiska Išla 26 lietadiel a spolu 75 príslušníkov Skupiny vzdušných síl. Ja som letel na stíhačke Avia B-534. Pristáli sme v Ľvove. Preškolili nás na ruské stíhačky Lavočnik a bojové Iljušiny a plnili sme rôzne bojové úlohy.
Ruská stíhačka Lavočkin, na ktorej Anton Droppa lietal na sklonku 2. svetovej vojny. FOTO: ARCHÍV AD
Čo bolo úlohou stíhačov?
- Stíhači chránia ostatných letcov bombardérov proti útokom nepriateľského stíhacieho letectva. V stíhačke je pilot iba sám, v bombardéroch boli dvojčlenné posádky. Robili sme aj prieskumné lety a nálety na nepriateľské ciele, na delostrelecké batérie, kolóny, vlaky.
Nemali ste strach, že vás zostrelia?
- Nikdy som nepomyslel na to, keď som sadal do lietadla, že sa už nevrátim.
Ešte predtým, ako ste odleteli do Ruska, ste boli v Liptove a vraj ste sa zapojili do Slovenského národného povstania ešte skôr, ako ho oficiálne vyhlásili. Ako to bolo?
- Prišiel som na dvojdňovú dovolenku, aby som v Ružomberku vyreklamoval brata ako jediného živiteľa rodiny z vojenskej prezenčnej služby. Zo zvedavosti som sa išiel pozrieť aj na letisko Mokraď pri Liptovskom Hrádku. Tam ma stotník Daniel Kunic požiadal, aby som urobil letecký prieskum na trase Liptovský Hrádok - Poprad - Spišká Nová ves - Kežmarok a späť. Nasadol som do školského lietadla Praga, lebo žiadne stíhačky vtedy na letisku neboli a išiel som aj s poručíkom Milošom Chrapčiakom na prieskumný let. Bolo to 29. augusta dopoludnia ešte pred vyhlásením SNP. Vedel som, že slovenskí piloti mali zakázané vzlietnuť bez povolenia Veliteľstva vzdušných zbraní a Nemeckej leteckej komisie a za porušenie tohto rozkazu bolo zostrelenie. Medzi Svitom a Štrbou sme uvideli nemecké terénne auto, tak sme naň každý hodili granát. Na Mokradi som s výsledkami prieskumného letu oboznámil veliteľa letiska a ten zase partizánskeho veliteľa Makarova. Bol v Liptovskom Hrádku a pripravoval sa s partizánmi na obsadenie Popradu. Po správe o prieskume vyrazili a večr boli v Poprade.
A čo ste robili vy?
- Išiel som s nimi do Popradu a odtiaľ vlakom späť na letisko Išla. Vo vlaku kontrolovali cestujúcich dvaja nemeckí dôstojníci. Prinútili ma vystúpiť v Spišskej Novej Vsi a odviedli ma na výsluch. Dlho ma vypočúvali, vypytovali sa na partizánov a na letisko Mokraď, aké sú tam lietadlá a koľko. Povedal som, že som tam nebol a neviem, ale neverili mi. Nemecký dôstojník zakričal: „Partisanenspion likvidieren!" a nechal ma odviesť do samotky. Bolo mi jasné, že jediná šanca, ako prežiť, je ujsť. Mal som šťastie, že na okne neboli mreže a bolo na prvom poschodí. Povedal som si, že keď vyskočím, dopadnem, ako keby som skákal na padáku. Tak som vyskočil a utekal. Nemecká stráž ma, našťastie, nedohonila.
Počas 2. svetovej vojny a takzvaného slovenského štátu podliehala slovenská armáda nemeckému veleniu. Aký vzťah mali slovenskí letci k Nemcom?
- Nemcov sme nenávideli a čakali sme na vhodnú príležitosť, ako odletieť na sovietsku stranu frontu. Počas služby na letisku sme sa medzi sebou rozprávali, že všetci odletíme do Ruska. Mali sme sledovať približovanie sa ruskej fronty, postavenie partizánov v horách a hlásiť to nemeckej armáde. Aj keď sme videli partizánske skupiny, nehlásili sme to a povedali sme, že sme nič nevideli. Stalo sa, že na nás strieľali Rusi, pretože sme mali na lietadlách slovenské znaky a považovali nás za nepriateľov.
Čo ste robili po vojne?
- Slúžil som v 1. československom leteckom pluku na Troch Duboch pri Zvolene. V roku 1947 ma ministerstvo obrany zadelilo do pilotnej školy v Olomouci. Učil som lietať budúcich pilotov. Mal som funkciu profesora, aj keď som ešte nemal na to vzdelanie. Aby som si doplnil kvalifikáciu, študoval som popri tom na Palackého univerzite. V lete 1948 ma prepustili z armády a nemohol som pokračovať ani v štúdiu na univerzite. V novembri 1949 prišlo vojenské nákladné auto a oznámili mi, že keďže už nie som aktívny dôstojník Československej armády, musím uvoľniť vojenský byt. Nábytok mi vraj zavezú, kam budem chcieť. Povedal som, aby ho zaviezli k bratovi do dedinky Sokolče, ktorá dnes už neexistuje. Zatopila ju priehrada Liptovská Mara. Brat tam mal dom a voľnú manzardku a dúfal som, že by som v nej mohol dočasne bývať. Tak som prišiel na Slovensko a chodil som do Brna do školy. Pedagogickú vetvu mi síce študovať zakázali, ale prírodovednú mi dovolili.
Takže k jaskyniam ste sa dostali preto, že vás vyhodili z armády?
- Nie je to celkom tak. Na Palackého univerzite nám prednášal geografiu profesor Vitásek. Raz utrúsil poznámku, že Slovensko má veľa jaskýň s bohatou kvapľovou výzdobou, ale Slováci nemajú nijaký záujem o ich vedecké štúdium. To sa ma ako Slováka, vlastenca, dotklo a povedal som si: Keď nás takto posudzujú naši bratia, ja im dokážem, že záujem máme. A s vervou som sa pustil do výskumu jaskýň. Profesor Vitásek prednášal aj na univerzite v Brne a veľmi mi pomohol. Ako seminárne práce uznal moje publikované výskumy o jaskyniach. Počas štúdií som pracoval pre Slovenskú speleologickú spoločnosť a potom v Múzeu Slovenského krasu v Liptovskom Mikuláši.
Prečo vás prepustili z armády?
- To som sa dozvedel až po rehabilitácii v roku 1990. Vo Vojenskom historickom archíve som našiel odpoveď ministerstva obrany adresovanú ÚV KSČ ako odpoveď na moju sťažnosť. Píše sa v nej, že na zhromaždení dôstojníkov olomouckej posádky v apríli 1948 som predniesol svoj názor na spolužitie Čechov a Slovákov na princípe rovný s rovným. Na základe toho komisia Pilotnej školy v Olomouci usúdila, že som „nenašiel kladný pomer k ľudovodemokratickému zriadeniu" a že moje názory „boli v priamom rozpore so základnými revolučnými požiadavkami pracujúceho ľudu." Ale všetko zlé je na niečo dobré. Lietať som síce už nikdy nemohol, ale jaskyne sa stali mojou celoživotnou láskou. Som rád, že som svojimi prácami prispel k ich poznávaniu.
Anton Droppa
Narodil sa 30. júna 1920 v Lazisku. Po maturite na Hodžovom gymnáziu absolvoval Vojenskú akadémiu s leteckou školou a získal hodnosť poručíka. Po špeciálnom stíhacom výcviku na československých stíhačkách, nemeckých messerschmittoch aj Ju 87 (šťuky) ho 1. augusta 1944 pridelili k 12. letke, ktorá bola súčasťou Skupiny vzdušných zbraní. 31. augusta 1944 preletel so skupinou letcov z letiska Išla pri Prešove (dnes Šebastová) do Sovietskeho zväzu. Po preškoľovacom výcviku na sovietske stíhacie lietadlá Lavočkin sa stal stíhacím pilotom 1. československého stíhacieho leteckého pluku, veliteľom roja 1. stíhacej letky. Zúčastnil sa bojov na fronte v rámci Ostravskej operácie v priestore Opava, Moravská Ostrava a Těšín. V roku 1948 ho prepustili z armády, o rok neskôr vysťahovali z vojenského bytu v Olomouci. Presťahoval sa do rodného Liptova. V roku 1951 promoval na prírodovedeckej fakulte Masarykovej univerzity v Brne a získal titul RNDr, doktor prírodných vied. Od roku 1955 až do dôchodku bol zamestnancom Geografického ústavu Slovenskej akadémie vied, ale pracovisko mal v Liptovskom Mikuláši. Vo svojej vedecko-výskumnej práci sa zameriaval na komplexnú dokumentáciu jaskýň a objasnenie ich vývoja. Počas 40-ročnej činnosti preskúmal, zmapoval a zdokumentoval viac ako 500 slovenských jaskýň v celkovej dĺžke takmer 55 kilometrov. Prezident Slovenskej republiky mu pred dvoma rokmi odovzdal za významné zásluhy v oblasti speleológie a geografie Pribinov kríž II. triedy. V roku 1990 Antona Droppu vojensky rehabilitovali a povýšili ho do hodnosti plukovníka. Za svoju odbojovú činnosť a zásluhy v boji proti nepriateľovi mu udelili 25 vyznamenaní a medailí, z toho šesť sovietskych, dve ukrajinské, jednu poľskú a tri české. Je držiteľom preukazu vojnového veterána.