Radžastanská púšť južne od indickej rieky Ganga nás ráno privítala príjemným vetríkom. Dni boli oveľa horúcejšie ako pri Gange. Teplomer v tieni sa šplhal k päťdesiatim stupňom Celzia, a tak sme dvadsaťštyri hodín denne boli naložení vo vlastnom pote.
LIPTOVSKÝ HRÁDOK. RADŽASTAN. Do ášramu (podľa európskeho vnímania akási modlitebňa) v Kailáši v Radžastanskej púšti sme cestovali osemnásť hodín s asi troma niekoľkominútovými zastávkami. Jednu, dve urobil šofér dobrovoľne, na tretiu sme ho donútili. On, zdalo sa, vôbec nepotreboval prestávky. Šoféroval sám a evidentne mu dlhá jazda nerobila problém. Dohliadal na neho bôžik nad riadiacou doskou vozidla.
Sošky rôznych bôžikov či bohýň mali pod predným oknom všetci vodiči. Ten náš mal v kabínke vedľa seba aj mladého Inda, ale počas jazdy sa s ním nestriedal. Skôr sme mali pocit, že Ind robil druhé oči šoférovi. Ten sa totiž nepredstaviteľne blízko obchádzal s inými autami. S doširoka otvorenými očami sme pozerali na blížiace sa autá, ktoré do poslednej chvíle išli priamo na seba.
Indovia majú matku vo veľkej úcte
Za osemnásť hodín v autobuse sme prešli okolo štyristošesťdesiat kilometrov. Autobusy chodievajú totiž priemerne štyridsiatkou, tak sme si cestu poriadne dlho odsedeli. Mohli sme však pozorovať rôznorodosť krajiny. Väčšina políčok bola obrobená, kde mali rozvod vody, aj zelená. Kde rástli obilniny, bola žatva. V Indii totiž dozrieva úroda trikrát do roka a na poliach pracovali väčšinou ženy v nádherných farebných sáry. Rovnako krásne oblečené pracovali aj na stavbách pri miešačke či pri príprave jedla v kuchyni.
Najviac sme ich však obdivovali s nákladom na hlave. Dokázali rozprávajúc sa ísť s džbánom plným vody umiestneným na hlave bez toho, aby si ho pridržiavali. Takto prenášali aj veľké tašky či balíky raždia. Pritom si vykračovali elegantne s krásne vystretým chrbtom. Nejedna misska by im mohla závidieť. Boli žensky ženské.
Okolo ciest, ale aj po nich sa prechádzali kravy. Boli suché ako krajina, ktorou sme šli. Takmer všetkým trčali spod bledej kože rebrá. Šoféri ich obchádzali, ale pokojne na ne aj trúbili. Nezdalo sa, že sú až také posvätné, no Indovia si kravy veľmi vážia ako živiteľky. Dokonca využívajú aj ich trus. Práve z neho sa týčili okolo ciest pyramídy. Indovia ho sušili v košíkoch, takže každá pyramída sa skladala z niekoľkých vrstiev košíkových útvarov.
Keď indické deti zbadali autobus plný Európanov, vykyvovali. Rovnako sa správali aj dospelí. V mnohých oblastiach sme pre domorodých obyvateľov boli atrakciou. Fotografovali nás, úctivo zdravili. Indovia majú veľkú úctu najmä k matkám, a tak sa stalo, že ženám so šedinami sa klaňali, zdravili ich Hari om, matadží. Buď pozdravená, matka. Na letisku sme boli svedkami zvítania synov s matkou. Skôr ako ju objali, sklonili sa k jej nohám.
Indky v pestrofarebných sáry. Rovnako krásne boli na poli, pri miešačke či doma. FOTO: ARCHÍV AUTORKY
Ráno v púšti spievalo všetkými zvukmi
Radžastanská púšť nás ráno privítala štebotom rôznych vtákov. Každý zdravil nový deň svojím spôsobom. Rozoznali sme medzi nimi najmä dudky a papagáje. Do ich pozdravov sa odrazu ozvali zvony a hlas mušle. Oba zvuky zvolávali ľudí na raňajšiu modlitbu.
Asi do desiatej hodiny indického času, je štyri a pol hodiny vpredu pred stredoeurópskym, sme dokázali normálne fungovať, meditovať v hale ášramu, obdivovať púšť, spoznávať stromy odolné voči teplotám a suchu. Po desiatej sme zvyčajne zaľahli v džupách, okrúhlych domčekoch, a prečkali horúčavy. Teplomer sa v tieni raz-dva vyšplhal k päťdesiatim stupňom Celzia. Dvadsaťštyri hodín denne sme tak boli vo vlastnom pote.
Prekvapením pre mnohých z nás bolo to, že v piesku púšte rástlo mnoho stromov. Tiahli sa až k horizontu, kde sa zvyčajne dvíhal prašný oblak púštneho piesku. Stromy mali tvrdé a maličké listy, aby odparovanie bolo čo najmenšie. Mnohým z nich Indovia pomáhali prežiť tak, že ich kmene obaľovali pichľavým raždím alebo stavali okolo nich zábrany z tehál. Inak by sa veľmi skoro stali potravou pre kozy a ťavy.
Prejsť cez cestu v meste je umením
Osobitné čaro si zachovávajú indické mestá. Jaipur má vyše štyroch miliónov obyvateľov a v jeho uliciach sa pomedzi vozidlá miešajú kravy, slony, ťavy, pobehujú rikše či malé motorové autíčka, tzv tuktuky. Prejsť cez túto spleť pešo dalo poriadne zabrať. Navyše, popri rušnej ulici stálo množstvo obchodíkov. Ich majitelia striehli na kupujúcich. Keď zacítili, že máte o tovar záujem, okamžite nahodili cenu. Nie nízku. Obchodovanie, ale najmä jednanie o cene tovaru, majú Indovia v krvi. Zaváhali ste? Znížili cenu. Ešte sa vám nezdala? Podali vám kalkulačku, aby ste na nej nahodili sumu, ktorú ste ochotní zaplatiť. Ak videli vo vašich očiach vážny záujem o tovar, išli s cenou dole aj o viac ako polovicu.
Remeselnícka jaipurska ulica ukrývala, okrem iného, aj výrobu tradičných indických diek. V dielni pracovali takmer výlučne ženy. Spod ich rúk vychádzali jemnučké niekoľkovrstvové bavlnené deky. Ich vrchná a spodná strana bola potlačená indickými pestrofarebnými vzormi, ktoré ručne tlačili akýmisi pečiatkami. Cena deky v Európe? Okolo tridsať eur. U obchodníka v Indii sa pohybovala v priemer šesť eur za jednu.
V indických obchodíkoch je zvykom, ak vojdete do vnútra, pohostiť kupujúceho čajom, modernejšie pepsi či coca colou. Oba nápoje v súčasnosti ovládli Indiu. Nájdete ich doslova všade. Vo veľkom meste, opustenom motoreste na okraji púšti, maličkej dedinke, drobnučkom obchodíku či na obrovskom letisku. Cola na rôzny spôsob. Teda aj v obchodíku. Predávajúci vás usadí, povypytuje sa na všeličo. Neslušné je však pýtať sa na ženu. Jeho či vašu. Potom začne divadlo. Obchodník predvádza svoj tovar a čaká, čo si vyberiete. Ak nič, snaží sa nedať najavo svoje sklamanie, ak niečo, nasleduje jednanie o cene.
Cesta na letisko v Dillí bola neskutočná
Cesty v Indii sú hlučné, pestrofarebné a, myslím si, že európski šoféri by na nich neprežili. Z Radžastánu sme odchádzali 22. apríla o jedenástej v noci. Zdalo sa nám, že časť cesty si šofér išiel po svojich kšeftoch, ale nemohli sme to tvrdiť na sto percent, pretože sme nepoznali krajinu. Na nesprávnu cestu nás totiž upozornili iba hrbole. Vedeli sme totiž, že máme ísť po diaľnici. Ale náš šofér sa v konečnom dôsledku ukázal ako majster sveta a jeho jazdu pri letisku v Dillí sme odmenili potleskom. Prečo?
Asi sedemdesiat kilometrov pred Dillí sme sa dostali na štvorprúdovej ceste do totálnej zápchy. Mladý Ind využil odbočku cez protichodné pruhy a chvíľu sme šli popri štvorprúdovke. Potom cesta končila a on bez váhania prešiel do protismeru. Autobus nedýchal. Oproti šli veľké nákladné autá a vyhli sa nám v poslednej možnej chvíli na necelých desať centimetrov. Najprv sme šli v protismere sami, blížiac sa k Dillí, áut v protismere pribúdalo. Nakoniec ostali na krajnici zablokované autá, ktoré šli správnym smerom, a my sme stihli lietadlo. Zdalo sa však, že naši priatelia v druhom autobuse odlet nestihnú.
Situáciu chytila do rúk dvadsaťročná Katarína Mamatejová. Zmyslela si, že odlet lietadla zadrží. Pre všetkých úplne nelogicky sa jej to podarilo. Vrátila sa do letiskovej haly, presvedčila Indov, aby otvorili tesne pred plánovaným odletom znovu výdaj leteniek. Lietadlo tak odštartovalo z Dillí do Paríža s viac ako hodinovým meškaním a na svoju palubu vzalo všetkých. Dokonca aj tých, ktorí sa pre zrušené lety do Európy nedostali skôr.
Neskutočná, krásna, chudobná aj bohatá India. Mnohí z nás už na jedenásťhodinovej ceste lietadlom domov zvažovali, či sa do Indie vrátime o tri roky, či o rok. India nás chytila za srdce.
