PRIBYLINA. Že ide o vážnu hru, ktorá má korene v histórii, v rozhovore potvrdil Juraj Veselý, predseda občianskeho združenia Spoločnosť pri Považskej lesnej železnici (PLŽ).
Prečo je časť v pribylinskom skanzene venovaná železnici?
- Považská lesná železnička kedysi viedla z Liptovského Hrádku až pod Kráľovu hoľu údolím Čierneho Váhu. Prevádzka v údolí bola odstavená v roku 1972, celý depozit železničky bol sústredený do Liptovského Hrádku, do bývalého depa štátnych lesov. Patril pod správu Liptovského múzea v Ružomberku ako technická pamiatka. Žiaľ, expozícia bola prístupná verejnosti iba na objednávku v nevhodných stiesnených priestoroch a bola predmetom častých krádeží a vandalizmu. Z tohto dôvodu Liptovské múzeum v roku 2001 celý depozit previedlo do priestorov skanzenu.
Ako ste súčasti depozitu sťahovali?
- S prevozmi techniky sme začali v novembri 2001. Vtedy napadol prvý sneh, ktorý zapríčinil kalamitu na cestách a mrazy sa pohybovali okolo 17 stupňov pod nulou. Také počasie bolo zaťažkávacou skúškou nielen pre zamestnancov a dobrovoľníkov, ale aj pre techniku pri prevozoch. Mrznúci hydraulický olej v žeriavoch spôsoboval, že každá činnosť sa neúmerne predlžovala. Ďalšia etapa sťahovania sa uskutočnila v decembri. Aj tá bola poznačená zlým počasím, ortuť teplomera klesla pod 22 stupňov pod nulu. Koľajisko expozície bolo vybudované iba čiastočne a časť exponátov ešte pobudla mimo koľají na skládkach. To sme dobudovali z materiálu prevezeného z Liptovského Hrádku v máji a júni v roku 2002. Neskôr sme naň nakoľajili všetky vozne, ktoré boli počas prevozov uložené provizórne na zem.
Dajú sa nájsť také exponáty aj inde?
- Tákáto zbierka exponátov je jedinečná nielen na Slovensku, ale aj v okolitých štátoch. Nikde inde sa nezachoval mobiliár pôvodnej prevádzky v takomto rozsahu. Nie je poškodený umelými rekonštrukciami. Statické aj pohyblivé exponáty sú presne v takom stave, ako fungovali na pôvodnej železnici. S múzeom spolupracujú dve občianske združenia, OZ Spoločnosť pri Považskej lesnej železnici a OZ Spolok Čiernovážskej mašinky a obe sa starajú o zachovanie zbierky.
Čím sú výnimočné statické exponáty v Považskej lesnej železnici?
- Každý vozeň, rušeň, každý exponát má svoju históriu. Vo vagóne, ktorý stojí pred dielňou, sú expozičné panely, ktoré hovoria o železnici. Zrekonštruovali sme ho z úplne zhoreného vraku, ktorý pôvodne jazdil aj na PLŽ. Ďalším statickým exponátom je vozeň bez kolies na koľajnici. Je to storočný vagón, naša Zetka, ktorá bola uložená, chúďa, po nehode v Technických službách v Liptovskom Hrádku. Slúžila ako sklad. Je z Košicko-bohumínskej železnice, ktorá vedie aj cez Liptovský Hrádok a naozaj má sto rokov. Mesto Liptovský Hrádok ju venovalo múzeu, kde slúži ako skladovacie priestory, ale rovnako môže slúžiť ako exponát železníc na území Liptova. Sú na nej informačné tabule z Košicko-bohumínskej železnice z regiónu Liptov.
Ďalším statickým exponátom na koľaji je parná lokomotíva U45.902, ktorá bola vyrobená v Maďarsku. Je pôvodná, jazdila po PLŽ a dizajnovo do lesa veľmi pasovala. Jej dvojičku zrekonštruoval Mário Brnický a zabezpečuje premávku na Čiernohronskej lesnej železnici pri Čiernom Balogu.
Na Mašinparáde, prehliadke depa v skanzene, ste predstavili pohyblivé exponáty. Čím sú zaujímavé?
- Exponáty sme predstavovali od najmenšieho po najväčší a nakoniec najnovší prírastok. Predviedli sme tie, ktoré sa nám podarilo za niekoľko rokov zrekonštruovať do pohyblivého stavu.
Najmenším je motorová drezina, motocykel na koľajniciach. Vyrobili ho v Nemecku, ale počas prevádzky mal vážnu nehodu. Bol takmer úplne zničený, ale postupne sme ho opravili do takej podoby, že si zahral aj vo filme Vlak do stanice nebo, ktorý bol celý natáčaný na Považskej lesnej železnici. Drezina slúžila na prepravu, napríklad, správcu trate, keď robil kontrolu trate, prípadne policajným hliadkam, ktoré jazdili do Liptovskej Tepličky. V skanzene ju obsluhuje Marián Petráško, ktorý sa najviac pričinil, že koľajový motocykel jazdí.
Ďalším pohyblivým exponátom je priemyselná lokomotíva BNE 50, ktorá sa používala na PLŽ na posun v depe, ale sem-tam vozievala aj osobný vlak na Čierny Váh s jedným vozňom. Je to bežná lokomotívna najmä na priemyselných železniciach. Bola zrekonštruovaná v roku 2008, ideálna na posun, má dostatočnú ťažnú silu, aby aj na sklone mohla posunovať s jedným, dvoma vagónmi, a neveľkú spotrebu.
Najznámejšia v skanzene je asi Kačena, parná lokomotíva. Je to výrobok Škodových závodov v Plzni z roku 1949. V Liptovskom Hrádku mala familiárny názov Sulika, ale my sme ju nazvali Kačenou z jej označenia KČ 4. Zrekonštruovaná bola prostredníctvom niekoľkých grantov z ministerstva kultúry a jej rekonštrukcia vyšla asi na milión bývalých slovenských korún. Na Mašinparáde sme ju využili aj na to, aby previezla po koľajisku úplne nový exponát, ktorý sa verejnosti predstavil po prvýkrát.
Odkiaľ ste priviezli novú lokomotívu?
- Z Martina, stála pred Strednou odbornou školou dopravnou v Martine - Priekopa. Nová mašinka je v Pribyline veľmi krátko. Len od jesene, ale cez zimu sme ju dali do vystavovateľného stavu, najmä vďaka Máriovi Brnickému. Pôvodne bola tiež vystavená na verejnom mieste, kde ju však nedôstojne „umelci" pomaľovali všetkými možnými farbami. Mašinka má pôvod v železiarňach v Podbrezovej.
Aká je budúcnosť železničky?
- Plány sú veľké. Liptovské múzeum pripravuje projekt na realizáciu trate v priestoroch skanzenu až po vrátnicu alebo parkovisko. My ako občianske združenie presadzujeme myšlienku oživenia prevádzky aspoň v skanzene, ale zaujíma nás možnosť obnoviť prevádzku pôvodnej trasy. Naším snom je, aby železnička fungovala a mohli sa na nej voziť deti. Tiež aby videli, aká bola železnica kedysi.
Autor: Dagmara Sarita Poliaková
