Pochádza z Jamníka, pracuje v Liptovskom Hrádku, býva v Liptovskom Mikuláši, momentálne je znovu viac v Jamníku na chalupe. Miluje hory, cestovanie a fotoaparát, nepohrdne ani bicyklom. Vladimír Vlček, čerstvý držiteľ zlatej medaily FIAP na 30. ročníku fotosúťaže Horská krajina v poľskom Novom Targu.
LIPTOVSKÝ HRÁDOK. Prvý fotoaparát si Vladimír Vlček kúpil ako študent gymnázia, intenzívnejšie však fotografuje v posledných rokoch. „Vždy som rád chodil do prírody s fotoaparátom," prezradil fotograf. „Máme veľa nafotografovaného materiálu na filmoch, diapozitívoch a keď prišla digitálna doba, fotografií poriadne pribudlo. Neobmedzuje ma množstvo obrázkov, ako tomu bolo pri klasickom fotoaparáte."
Majú fotografie, ktoré vyhrali v Poľsku, svoju históriu?
- Áno. Vznikli vlani v septembri v Dolomitoch a sú na nich veže Vajolet. Vždy idem do hôr so zámerom, že chcem niečo pekné vidieť a aj nafotiť. Vedeli sme, že sa musíme dostať nad veže, aby bol pohľad na ne najkrajší. Zblízka sú totiž veľmi strmé a mohutné. Keď sme prišli na miesto, kde sa otváral pekný pohľad, vyvalila sa z druhej doliny hmla a zatiahlo sa tak, že sme videli len na päť krokov. Čakali sme, ale zdalo sa, že z fotografovania nič nebude. Bolo mi to ľúto, ale začali sme schádzať. Odrazu sa objavili vrcholčeky, potom sa odkryli do tretiny, a tak sme sa rozhodli počkať. Možno sa počasie zlepší. Oplatilo sa. So synom sme fotografoval aj odhaľovanie veží a hmly na nich. Vzniklo veľa fotografií. Dve z nich som vybral a poslal na súťaž do Poľska. Bola to moja prvá medzinárodná súťaž a hneď zlatá medaila. Veľmi príjemne ma to prekvapilo a hlavne motivovalo.
Máte viac ocenení za fotografie?
- Vždy som fotografoval najmä pre seba, aby mi ostali spomienky, radosť, aby sa bolo na čo pozrieť. Tatry mám veľmi rád a dlhé roky som čítal časopis, ktorý sa im venuje. V jeden rok som do fotosúťaže v ňom poslal fotografiu, dostal som druhú cenu, a to ma naštartovalo. Začal som posielať fotografie na súťaže. Postupne som v časopise vyhral všetky kategórie, ktoré v ňom boli. Mám aj niekoľko cien na regionálnej či krajskej úrovni v súťaži amatérskej fotografie AMFO. Vlani sa mi zadarilo vyhrať Horalfest, festival o horách v Tatranskej Lomnici Ocenenia mám za farebné, aj za čierno-biele fotografie.
Ako by ste zhodnotili fotografie v Poľsku jednoducho?
- Na hodnotenie je porota. Bolo tam sto sedemdesiatdva autorov, najviac domácich, a tisícdvesto fotografií. Mikulášania sme uspeli výborne, okrem mňa Gabriel Lipták získal zlatú medailu fotoklubu Poľskej republiky. Bol som však prekvapený, že väčšina fotografií bola čierno-biela. Bolo ich oveľa viac ako farebných. vnímam to ako renesanciu čierno-bielej fotografie. Mnohé z vystavovaných súťažných fotografií sú určite veľmi pekné aj vo farbe, ale u niektorých farba skôr odpútava pozornosť od podstatného motívu na fotografii.
Venujete sa len krajinkám?
- Najviac robím krajinárske fotografie. Hlavne hory, polia, detaily, štruktúry v krajine, ale chcel by som skúsiť aj niečo iné. Priťahujú ma najmä ľudia. Vlani vo Vavrišove som fotografoval aj švihrovskú bitku, fotografie sa páčili.
Upravujete fotografie v počítači?
- Určité úpravy robí asi každý, záleží len na tom, koľko na fotografii autor upraví. . Fotografie sa upravujú odjakživa, napríklad sa zvyšuje alebo znižuje kontrast. Krajinárska fotografia by však nemala byť, podľa mňa, veľmi upravovaná.
Kedy sa vám lepšie fotografuje?
- Svetelné podmienky sú lepšie skoro ráno a potom k večeru, pretože je mäkšie svetlo a tiene sú omnoho dlhšie. Práve tiene dávajú plasticitu krajine. Človek sa však nevyhne ani fotografovaniu cez deň, zvlášť, keď cestuje. Ale niekedy pomôžu oblaky či hmla.
Máte pred sebou nejakú métu?
- Rád by som urobil samostatnú autorskú výstavu. Nechcem si však klásť vysoké ciele. Život a fotografovanie by malo byť skôr o radosti ako o kladení si nejakých cieľov. A som rád, ak moja fotografia niekoho poteší.
Nefotografujem komerčné veci a na fotografovaní ma omnoho viac baví proces ich vzniku - byť v prírode, ako následne sedenie nad fotografiami v počítači. Pre mňa je dôležitý útek do krajiny, veď v práci som celé dni pri počítači. Fotografovanie v prírode je pre mňa relax.
Čo by som sa chcel naučiť? Prísť domov z fotografovania s piatimi dobrými fotografiami, nie s dvesto, z ktorých potom treba vyberať. Podľa mňa práve toto je na digitálnej technike najhoršie. Kapacita kariet vo fotoaparáte nás neobmedzuje, a tak cvakáme a cvakáme.
Ktoré zábery ste ešte neurobili?
- Chcel by som ešte viac zdokumentovať moje srdcové miesta v Tatrách. Ide o Kôprovú, Tichú a Bystrú dolinu, či o Bielovodskú dolinu a Belianske Tatry. Miesta, kde sa prelínajú hole a skaly. .
Prial by som si, aby sa mi niekedy podaril taký úspech ako naposledy v Poľsku s vežami Vajonet aj s fotografiami z prekrásnych miest v našich Tatrách.
Mení sa nejako krajina, ktorú stvárňujete vo fotografiách?
- Určite. Liptov je krásny, len škoda toho množstva rôznych vedení .Pribúda tiež znečistenie krajiny. Ale napríklad, aj stavba rôznych penziónov či chát v jednom rade krajine nepridáva na kráse. Mnohokrát sa mi tiež stalo, že k danému motívu idem druhýkrát a už je nejakým spôsobom porušený. Niečo je na mieste spílené, vyvezené alebo postavené. Škoda, mnohé pekné pôvodné miesta miznú.
Čo by ste odporučili začínajúcim fotografom horskej krajiny?
- Fotografia aj jej hodnotenie je vždy subjektívna vec, ale každému, kto sa venuje horskej fotografii, môžem odporučiť festival Horalfest. Po súťaži totiž nasleduje rozbor fotografií a tam sa môže fotograf veľa naučiť. Na mnohých iných súťažiach počujete len výrok poroty, nie hodnotenie každej fotografie.
