Vedieť sa správať na verejnosti alebo v rodine je istý druh umenia. S odborníkom na záležitosti týkajúce sa správania Jánom Pavlíkom z Ružomberka sme sa rozprávali o tom, čo (ne)robiť, aby sme neutrpeli hanbu.
RUŽOMBEROK. Ján Pavlík je jeden z mála, ak nie jediný, z odborníkov v regióne na oblasť etiky a etikety obliekania, správania sa pri oficiálnych, spoločenských či neformálnych stretnutiach. Pracuje v samospráve, kde prešiel viacerými funkciami.
Súvisí váš záujem o oblasť kontaktov medzi ľuďmi s vašou prácou?
- Zistil som, že mnohí predstavitelia samosprávy si nevedia dať rady v rôznych spoločenských situáciách. A čo je oveľa horšie, mnohí z nich boli a dosiaľ sú presvedčení o tom, že to, ako sa správajú, je v poriadku, a že o tejto oblasti už vedia všetko. Pre mňa je protokol najmä o medziľudských vzťahoch, umení správania sa v spoločnosti a schopnosti orientovať sa, ale aj poučiť sa.
Kde sa študuje niečo také, ako je spoločenský či diplomatický protokol? Aké vzdelanie, kurzy ste absolvovali vy?
- Na viacerých vysokých školách je časť štúdia venovaná spoločenskému či diplomatickému protokolu. Navyše, niektoré akreditované vzdelávacie spoločnosti školia svojich klientov aj v tejto oblasti. Osobne som absolvoval niekoľko takýchto vzdelávacích programov a ako lektor som prednášal problematiku spoločenského a diplomatického protokolu na Katolíckej univerzite a Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Svoju prednášateľskú a lektorskú činnosť som začal ako člen rady Zboru pre občianske záležitosti Človek človeku, kde bola veľmi silná spoločenská požiadavka prednášok na tému Uplatňovanie spoločenského protokolu pri občianskych obradoch a v komunálnej sfére.
Normy spoločenského správania sa nie sú nemenné, prispôsobujú sa dobe. Ako aktualizujete poznatky v tejto oblasti?
- Celoživotné vzdelávanie a získavanie skúseností je pre mňa v tejto oblasti samozrejmosťou. Študujem oficiálne dokumenty ministerstva zahraničných vecí týkajúce sa protokolu pracovníkov diplomatického zboru, jednotný štátny protokol, materiály protokolu slovenského prezidenta, samozrejme aj protokolárne predpisy a normy ministerstiev zahraničných vecí cudzích štátov. Okrem toho sú na pultoch obchodov publikácie o etikete, spoločenskom správaní sa, knihy o rétorike, neverbálnej komunikácii a ďalšie.
Spomeniete si v porovnaní s minulosťou na niektoré zásadné zmeny v spoločenskom protokole?
- Skôr mi napadá, že rozvojom spoločnosti sa menili spoločenské pomery a tým aj formy spoločenského správania sa. Aj to je dôvod, že spoločenské správanie sa v jednotlivých štátoch v niektorých detailoch líši. Preto je vždy veľmi vhodné, aby sme sa pred navštívením cudzej krajiny oboznámili aspoň s tými hlavnými odlišnosťami. Rozvojom Európskej únie, možnosťami cestovania a pobytu v krajinách celého sveta cítiť snahu o menej formálne spoločenské správanie. Je to síce trend, ale, podľa mňa, je akýkoľvek systém v spoločenskom správaní lepší, ako akékoľvek anarchistické uplatnenie si niečoho, čo niekto niekde videl, počul alebo zažil.
Ako sa dajú vaše znalosti využiť v Ružomberku, kde politici chodia pomaly len pred voľbami a návštevy veľvyslancov sú skôr výnimkou?
- Uplatnenie protokolu v praxi, to nie je z môjho pohľadu len pri stretnutí s politikmi, ale pri každom spoločenskom stretnutí bežných ľudí, na pracovisku, pri obchodných rokovaniach, ale aj v rodine. Je to práca s vizitkami, pozvánkami, výber oblečenia, podávanie rúk, pozdravenia, oslovenia, predstavovanie. Len výpočet oblastí a činností, v ktorých má protokol svoje miesto, by zabral mnoho miesta. Ale zo spomenutých oblastí si možno predstaviť, kde sa dá spoločenský protokol uplatniť aj v Ružomberku.
Spomeňte prípad hrubého porušenia protokolu zo strany našich politikov či verejne známych osobností.
- Prípady porušenia protokolu denne vidieť na televíznej obrazovke alebo v bežnom živote. Pre mňa exemplárnym porušením protokolu bolo podanie ruky v rukavici pri návšteve prezidenta USA na Slovensku. Ďalším z tých celoslovenských bolo nedodržanie protokolárneho poradia pri tohtoročnom vítaní predstaviteľov štátu na celonárodných oslavách štátnosti v Martine.
Dodržiavajú sa normy spoločenského správania v bežnom živote?
- Každý sa stretáva s problematikou uplatňovania protokolu. Vieme, ako často sa dostávame do situácií, keď nevieme, či sme urobili chybu my, alebo tí druhí. Už každodenné pozdravy - kto koho zdraví ako prvý, kedy a ako, podanie ruky, zaujatie miesta a ďalšie bežné situácie vytvárajú niekedy veľmi nespoločenské, neprotokolárne prejavy.
Buďme konkrétni - tykanie. Kto ho vlastne navrhuje?
- Tykanie je jedna z tém, ktorá sa často interpretuje rôznym spôsobom. Pravidlá protokolu sú však jednoznačné. Tykanie navrhuje spoločensky dôležitejšia osoba, staršia dáma mladšej, starší pán mladšiemu. V prípade žena - muž tykanie jednoznačne navrhuje žena.
Kedy treba prichádzajúceho predstaviť, napríklad, vo väčšej spoločnosti ľudí a kedy to nie je potrebné?
- Predstavovanie je tiež oblasť, ktorú nemáme zvládnutú. Existuje viac foriem predstavovania - priame, nepriame. Každé z nich má viac možností, a preto je najdôležitejšie si uvedomiť, že predstavovať niekoho by sme mali spoločensky významnejšej osobe a nie naopak. Je veľa situácií, pri ktorých nie je potrebné sa predstaviť: v úrade sa nepredstavuje úradník pri bežnom styku so stránkami, nepredstavujeme sa pri krátkom stretnutí na ulici, keď náš partner stretol niekoho, s kým nebudeme komunikovať. Variantov, kedy áno a kedy nie, je mnoho.
A čo telefonovanie na verejnosti?
- Aj napriek tomu, že si všetci uvedomujeme, ako správne používať telefón v spoločnosti, nie vždy to dodržujeme. Pre mňa je „absolútnym zážitkom" vidieť a počuť telefonovať samoľúbeho exhibicionistu, pre ktorého je telefón nástrojom na zvýšenie sebavedomia a dôležitosti. Divadlá, reštaurácie, dopravné prostriedky, rokovania, pracovné porady - to sú miesta, kde by mal byť telefón tabu.
Ďalšia téma - pobozkanie ruky ženy pri zvítaní, pobozkanie známej ženy na verejnosti pri stretnutí?
- Mnohí skôr narodení si pamätáme, že pobozkanie ruky sa často vnímalo ako „buržoázny prežitok". Súčasná situácia je taká, že bozk na ruku alebo bozk na líce je bežný spoločenský akt. Je však pravda aj to, že pobozkania je potrebné vedieť zvládnuť tak, aby sme druhého nevystavili nepriaznivej spoločenskej situácii, a tým neporušili spoločenský protokol. Tak ako všetko v etikete, aj tento prvok má svoje nuansy, ktoré treba ovládať. Možno je zaujímavé pripomenúť, že ak sa v spoločnosti pán rozhodne pri stretnutí pobozkať ruku jednej dáme, je povinný pobozkať ruku všetkým prítomným dámam.
