Začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia začalo mladých vysokoškolákov hnevať, čo sa deje s našou krajinou a najmä jej pamiatkami. Najviac stavieb ľudovej architektúry podchytili práve v Liptove. Postupne ich začali opravovať s použitím pôvodných materiálov a technológií. Dreveničiari dnes hovoria, že cítia zodpovednosť za všetko, na čo siahla ich ruka.
LIPTOV. Mikuláš Huba, geograf, začal mapovať drevenice na odľahlých končinách. V Liptove opravili drevenice v Podšípe, Federove, Veľkom Borovom, Hubovej, na Kútnikovom kopci, Kvačanoch, Liptovskej Tepličke, ale zachránili aj senníky, útočiská a šopy na turistických chodníkoch vo Veľkej Fatre a Nízkych Tatrách.
Slovenský zväz ochrancov prírody a krajiny vznikol v roku 1977. O jeho založenie sa zaslúžili Petr Kresánek a Mikuláš Huba, ktorého označujú za symbol ochranárskeho hnutia na Slovensku.
Mikuláš Huba, ktorého volajú Maňo, učí študentov architektúry históriu umenia. Zasadil sa o to, aby opravovali pamiatky namiesto kreslenia a merania panelákov. U študentov mal nápad obrovskú odozvu, mnohí boli nadšení a v tom, čo ich naučil v škole, pokračujú dodnes. Stavby, ktorých zašlé čaro oprášili, si vďaka ich práci zanechali svoje krivosti a obliny.
Herci oddychujú v dreveniciach
Po tom, ako dreveničkám prinavrátili život, opravili deravé strechy, zhnité trámy a zvalené krovy, uvedomili si, že o pamiatky sa musí niekto neustále starať. Tak oslovili známych hercov, ktorých nápad zaujal. Starou slovenskou drevenicou v Liptove sa tak môžu popýšiť, napríklad, Zuzana Krónerová a režisér Juraj Nvota, v Kysuciach má aj vďaka nim chalupu Matej Landl.
Holými rukami vyberali zhnité drevo
Veľká brigáda vo Vlkolínci začala na jeseň v roku 1988 s veľkou podporou dobrovoľníkov. „Opravovali sme poškodený murovaný dom pri drevenej zvonici. Obvodové múry a preklady mal zhnité a z jeho stredu vyrastali veľké stromy a burina. Za týždeň sa nám podarilo postaviť krov a o ďalší týždeň sme ho ošindľovali," približuje Peter Tatár.
Slovenský zväz ochrancov prírody a krajiny vydal v roku 1987 dokument Bratislava nahlas, kde okrem iného vyjadrili znepokojenie nad nečinnosťou štátu vo veci ochrany kultúrneho a prírodného dedičstva. To ich preslávilo a pridalo sa k nim veľa sympatizantov.
„Ľudia chceli vidieť našu prácu osobne a pomôcť. Vo Vlkolínci vyberali mladé dievčatá zo stavby zhnité drevo. Bolo to úžasné," dodáva Tatár.
Drevenica na Kútnikovom kopci kedysi slúžila ako signalizačný domček, dymové signály z neho varovali hrad Likava. FOTO: (Panoramio - Dušan Majcin)
Z Vlkolínca urobili lunapark
Stretávajú sa s javom, kedy si ľudia uvedomujú cenu kultúrnej pamiatky, avšak nenakladajú s ňou tak, akoby si zaslúžila. Ďalší osud dreveníc tak smeruje úplne opačným smerom. „Vedia, že stavba má svoju hodnotu a prvé, čo im napadne, je vytiahnuť k nej asfaltovú cestu a na mieste urobiť bufety," hovorí so sklamaním dreveničiar Peter Tatár. Typickým príkladom je podľa nich Vlkolínec.
„Človek má strach hovoriť niečo starostom o ochrane pamiatok, ak nie sú kultúrne naladení. Aby z pamiatok neurobili Disneyland s parkoviskami a atrakciami," obáva sa Marián Huba a zároveň dodáva, že mnohí dnes nechápu a nezachovávajú pôvodnú slovenskú architektúru.
V opravenej chalupe sa boli pozrieť až po niekoľkých rokoch a pohľad ich nepotešil. Stavbu, ktorá by si mala zachovať svoj typický ráz, vybavili dlažbou, akumulačnou pecou, kúpeľňami a tatranským profilom.
Sypárne v Hubovej špatili cestu
Po veľkých problémoch získali dreveničiari povolenie na opravu sypárni pri hlavnej ceste v Hubovej. Šindle odkupovali od miestnych, ktorí ešte nejaké kusy uložili na povalách.
„Museli sme to urobiť do konca roka. Dni boli už krátke a tak sme aj s Mariánom Hubom prichádzali v soboty nočným vlakom z Bratislavy. Pribili sme zopár šindľov a zase sa vrátili domov. Cestovali sme v preplnenom vlaku, stáli aj pri záchodoch v uličke," spomínajú dreveničiari.
Sypárne v Hubovej chcela vrchnosť zvaliť, pretože sa mala okolo viezť do Ružomberka Elena Litvajová. Drevenice boli podľa nich škaredé a špatili cestu. „Hanbili by sa, keby to videla," spomína Peter Tatár.
Pri Hubovej opravili aj drevenicu na Kútnikovom kopci. Údajne kedysi slúžila ako signalizačný domček, z ktorého stúpali dymové signály a varovali hrad Likava pred blížiacim sa nebezpečenstvom.
Drevenice sa menia na traperské haciendy
Osobitý vzťah k Podšípu majú najmä bratia Mikuláš a Marián Hubovci. „Hnevá ma, že ľudia hore navláčia odpadky a ja ich potom musím znášať dole. Neuvedomujú si, že niekto sa o to stará, opravuje, čistí," hovorí Marián Huba, ktorý sám vlastní na Podšípe jednu drevenicu a bol nútený ju zamknúť.
Kedysi ju nechával otvorenú pre pocestných, aby sa skryli pred dažďom a našli tu útočisko. Dokonca tu zriadili aj ďakovnú knihu.
Vzťah ľudí k pôvodnej architektúre je vlažný
„Obyčajný človek, ktorý má majetok v prírode, tam chce mať pohodlie a civilizuje ho na svoj spôsob. Nevníma jeho kultúrnu hodnotu. Neuvedomuje si, že pohodlie môže mať, aj keď veľmi nezmení to vzácne, čo sa nikde inde na Slovensku nenachádza. V stavbách umiestnených v prírode stále pulzuje život. Skanzeny sú mŕtve, aj keď chvalabohu, aspoň sa to zachovalo," hovorí s obavou Tatár.
Vlastniť drevenicu je dnes moderné, no odvrátenú stranu veci vidia dreveničiari v tom, že sa masovo menia na rekreačné chaty, ktoré s ich pôvodným významom a vzhľadom nemajú nič spoločné.
„Ľudia robia na dreveniciach necitlivé zásahy," dopĺňa Tatár. Zároveň vyjadrili názor, že štát by mal mať na predchádzanie ničenia pamiatok lepšie páky. „Ak majiteľ nemá o drevenicu záujem, štát by mu ju mal odobrať a dať niekomu, kto sa o ňu postará," vysvetľuje Marián Huba.
