Členmi výpravy boli Martin Trizna, Martin Dirčík, Ján Lepiš a Martin Horvát a jej cieľom Alpy. Konkrétne najvyšší vrchol Rakúska Grossglockner (3798 m) a svetoznámy Matterhorn (4478 m) vo Walliských Alpách zo švajčiarskej strany. „Cieľ sa nám podarilo splniť na 50 percent, no na miesto druhého vrcholu sme zvolili adekvátnu náhradu," povedal Martin Horvát a priblížil strasti aj slasti výpravy.
Na vrchole sa akoby zázrakom pretrhla obloha
Cez Salzburg a spoplatnený tunel Felbentauerntunel sme vyšli do dedinky Kals am Grossgloc-kner. Odtiaľ sme sa autom dostali do výšky 1913 m, kde sme v neskorej nočnej hodine hodili bivak pri aute.
Na druhý deň sme vyšli na chatu Stuhlhutte, kde sme po koštovke miestneho piva za 3,60 eur sladko zaspali. Ráno sme vyrazili smer Grossglockner. Prešli sme ľadovec a ľahkou ferattou sme vyšli na chatu Erzogen Johan hutte. Ani nevľúdne počasie nás neodradilo a vybrali sme sa hore. Všade bolo kopec nového snehu. Výstup viedol strmým svahom k skalnému výšvihu a potom kombinovaným prudkým terénom až na vrchol Klein glockner (3770 m). Odtiaľ sme prešli exponovaným a vzdušným hrebienkom so zaisteným schádzaním do sedielka, potom strmou stenou pod hlavný vrchol.
Na vrchole sa akoby zázrakom na chvíľu pretrhla obloha a bol dobrý výhľad. Cestou dolu nás zastihol strašný lejak.
Na Matterhorn nechodili ani horskí vodcovia
Večer sme sa presunuli do Talianska. Zakotvili sme pri jazere Lago di Garda, kde sme sa konečne obriadili a zaliezli si na skale nad cestou. Na ďalší deň sme prešli cez sedlo Simplon do švajčiarskeho Taschu, kde je posledná legálna možnosť zaparkovať auto pred Zermattom.
Po ubytovaní v miestnom kempe sme sa hneď ponáhľali pozrieť do Zermattu na Matterhorn. Pohľad naň nás vôbec nepotešil. Bol kompletne zasnežený od Hornliho chaty až na vrchol. Výstup nám neoporúčali, vraj hore nechodia ani miestni horskí vodcovia. Boli sme v rozpakoch, čo ďalej. Situáciu vyriešilo stretnutie s našimi českými bratmi, ktorí nám odporučili najvyšší vrch v tejto oblasti a druhý po Mont Blancu - Dulfour Spitze v skupine Monte Rosa (4634 m).
Nekresťansky drahou zubačkou sme sa vyviezli do stanice Rottenboden. Odtiaľ sme museli zísť na ľadovec aj pomocou rebríka a prudkým výstupom sme vyšli na chatu Monte Rosa Hutte (2795 m). Vyšliapali sme asi do výšky 3400 m, kde sme za riadneho lejaku postavili na snehu stan vedľa nemeckých kolegov a niečo narýchlo uvarili. Po budíčku o štyroch ráno nás čakala jasná obloha a výstup najskôr nebezpečným ľadovcom plným trhlín a potom snehovými pláňami na skalný hrebeň. Celý čas nás sprevádzali úžasné výhľady najskôr na východ slnka a potom na nekonečné vrcholy Álp vrátane Mont Blancu a Matterhornu.
Snehový most cez trhlinu nevydržal
Vo výške približne 4600 m nás čakalo delikátne lezenie po skalnom hrebeni v úžasnej expozícii a s fantastickými výhľadmi na všetky strany. Po vrcholovej gratulácii zase veľmi nepríjemné a vysilujúce schádzanie v takmer kolmej stene zabezpečenej konopnými lanami do sedielka a odtiaľ po ľadovci za nenormálneho tepla až k nášmu stanu. Teplo a slnko narušilo niektoré snehové mosty cez ľadovcové trhliny na ľadovci. Jeden most nevydržal a pod váhou prvoidúceho z nás sa rozsypal. Našťastie, nič vážne sa nestalo. Boli sme naviazaní a padajúcemu sa podarilo asi po dvoch metroch zaseknúť čakan. No prinútilo nás to ísť ešte opatrnejšie a predvídať. Noc sme strávili v stane a kochali sme sa pohľadmi na západ slnka za Matterhornom.
Na druhý sme sa vrátili do kempu tou istou cestou, akou sme išli nahor. V kempe sme výstup trošku oslávili a na druhý deň po nákupe švajčiarskej čokolády pre našich najbližších sme sa plní dojmov vybrali domov.
Autor: MARTIN HORVÁT
