Tí, ktorých väznili v komunistických žalároch a dožili sa dnešných dní, ale aj vdovy bývalých politických väzňov a ich potomkovia, sa stretli v Liptove.
BOBROVEC, LIPTOVSKÁ SIELNICA. „Zatkli ma v Ružomberku v roku 1961 dva týždne pred svadbou. Mala to by veľká svadba, vydávať som sa mala spolu so sestrou. Moji rodičia dva mesiace nevedeli, kde som, čo sa so mnou stalo. Vo väzení som zistila, že som tehotná. Dcérka sa mi narodila na Pankráci, " povedala Anna Fodorová, podpredsedníčka Politických väzňov Zväzu protikomunistického odboja na Slovensku (PV ZPKO).
Odsúdili ju na štyri roky za to, že poznala ľudí, ktorí emigrovali do zahraničia a neoznámila to. „Nerada spomínam na to, čo som vtedy prežila, dodnes mám stres, keď si na to pomyslím. Viete, najhoršie je, keď nemôžete pomôcť vlastnému dieťaťu." Dcéra, ktorú porodila na Pankráci, žije totiž v ústave. Navštevuje ju každý týždeň. Má ešte jednu, ktorá je zdravá a teší sa z vnúčat. Býva v Žiline, kde je jediné Námestie obetí komunizmu na Slovensku. Napriek hrôzam, ktoré prežila vo väzení, si zachovala mladistvý vzhľad a iskru. „Čo ťa nezabije, to ťa posilní," dodala.
Dal postaviť kaplnku a Krížovú cestu
Jedným z politických väzňov bol rodák z Bobrovca kňaz Bohuslav Pikala. V komunistických žalároch strávil osem rokov a osem mesiacov. V hore za dedinou v lokalite zvanej Vápenica dal postaviť kaplnku Sedembolestnej Panny Márie, ktorú v roku 1994 vysvätil. Politickí väzni si v nej uctili jeho pamiatku, položili veniec a zapálili sviečky. Predseda PV ZPKO Arpád Tarnóczy sa pomodlil po latinsky.
Pred kaplnkou Sedembolestnej Panny Márie v Bobrovci - Vápenici, ktorú dal postaviť kňaz a politický väzeň Bohuslav Pikala. FOTO: BEATA CHRENKOVÁ
Bohuslav Pikala po maturite nastúpil do kláštora apoštolskej školy v Banskej Bystrici a začal noviciát. Keď v roku 1950 kláštory rozpustili, pokračoval so svojimi priateľmi v noviciáte a v Nitre študovali teológiu v súkromnom byte. Zatkli ho v roku 1951 za ilegálne štúdium spolu s farárom Pavlom Horským z Vlkolínca a odsúdili na osemnásť rokov. Prepustili ho po prezidentskej amnestii v roku 1960.
Po prepustení z väzenia si našiel prácu v nábytkárskej firme a po rokoch sa mu podarilo vyštudovať teológiu. Za kňaza ho vysvätili v roku 1973. Pôsobil v Liptovskej Lúžnej, Dovalove a na Orave.
V roku 1990 B. Pikala ťažko ochorel a až do smrti v roku 2007 sa o neho s láskou starala jeho sestra Anna Šeďová. „Žili sme vo veľkej biede, bolo nás päť detí. Otecko zomrel, keď som mala rok, najstaršia sestra mala deväť rokov. Brat bol nesmierne srdečný človek. Veľa si vytrpel, ale všetkým, ktorí mu ublížili, odpustil. Jeho snom bolo postaviť kaplnku Sedembolestnej Panne Márii z vďačnosti za pomoc a ochranu. Použil na to všetky peniaze, ktoré dostal ako odškodnenie za roky, kedy bol neprávom väznený. Je v nej aj pochovaný. Bola to jeho posledná vôľa."
Do kaplnky každoročne na Ducha a sviatok Sedembolestnej Matky Božej chodievajú ľudia nielen z Bobrovca, ale aj okolia. Bohuslav Pikala v nej slúžil aj sväté omše a požehnal životné jubileá viacerých ľudí, dokonca v nej aj sobášil. Okolo kaplnky dal urobiť aj Krížovú cestu.
Na svätej omši bol aj maltézsky rytier
Za politických väzňov odslúžili v katolíckom kostole v Bobrovci minulú stredu svätú omšu. Bol na nej aj Arpád Tarnóczy v rúchu maltézskeho rytiera.
V kostole v Bobrovci odslúžili za politických väzňov svätú omšu. Vpravo v rúchu malltézskeho rytiera predseda Politických väzňov Zväzu protikomunistického odboja Arpád Tarnóczy, vľavo kňaz Viktor Olos. Obaja boli v minulom režime väznení. FOTO: BEATA CHRENKOVÁ
Kňaz Viktor Olos, tiež bývalý politický väzeň, počas nej zaspomínal na svojho spoluväzňa kňaza Štefana Baláža. Ponúkli mu, že ho prepustia na slobodu, ak prezradí, kto mu vo väzení dáva víno a hostie. Neprezradil a zostal radšej vo väzení. Mnohým jeho čin dodal odvahu, nádej a zobudil v nich vieru.
V. Olos poznamenal, že treba hlavne mladým ľuďom priblížiť, aký zločinecký bol komunistický režim, aby sa podobné peklo neopakovalo.
Bývalých politických väzňov prijal na Obecnom úrade v Bobrovci starosta Ladislav Sedlák a v kultúrnom dome pre nich pripravili pohostenie.
Pochovávali ich vo vreciach, nikto nevie, kde sú ich hroby
„Môjho otecka označili za vlastizradcu a v marci 1953 ho v Ďábliciach popravili za to, že pomohol strýkovi ujsť za hranice. Mamičku odsúdili na doživotie, neskôr jej trest znížili na dvadsaťpäť rokov. V rozsudku o mojich rodičoch napísali, že chceli rozpútať tretiu svetovú vojnu," začala rozprávať svoj príbeh Margita Zimanová, rodená Valentová a pokračovala:
„Rodičov zatkli v januári 1952, bývali sme vtedy v Bratislave. Zostali sme doma iba deti s eštébákmi, kým po nás prišiel starý otec. V tých časoch bol lístkový systém, múku, cukor a iné veci vydávali na lístky. Starý otec išiel raz po ne, aby sme mali čo jesť, ale zatkli ho a vrátil sa o sedem a pol roka. Do väzenia zobrali aj mamičkinho brata. Žili sme so starou mamou tri deti.
Keď som pátrala po otcovom hrobe, dozvedela som sa, že ho dali do spoločného hrobu s ďalšími štyrmi. Nepotrebovali ani truhlu, politických väzňov dávali do vriec. Vrece, vápno, človek, zem, tak ich pochovávali. Nemajú označené hroby, nikto už nezistí, kde sú pochovaní. Nemôžem dať otcovi ani kvety na hrob a zapáliť sviečku," vyrozprávala neuveriteľne krutý príbeh M. Zimanová. Už ako 14-ročná pracovala, nesmeli ju prijať do žiadnej strednej školy.
Pamätné tabule politickým väzňom
Na seminári si politickí väzni pripomenuli pamätné tabule, ktoré odhalili politickým väzňom na celom Slovensku, a ľudí, ktorým sú venované. Chodievajú k nim pravidelne pri ich jubileách uctiť si ich pamiatku a položiť vence.
Doteraz ich odhalili asi štyridsať, v Liptove ich je päť. Vo Vlkolínci je pamätná tabuľa prenasledovanému kňazovi P. Horskému, v Černovej, Likavke a Hubovej sú tabule venované popraveným politickým väzňom B. Jaškovi, B. Nemčekovi a T. Chovanovi a v Komjatnej je pamätník prenasledovaným za katolícku akciu.
V Liptovskej Sielnici zagratulovali k 89. narodeninám Antonovi Povážskemu, ktorý v šestnástich väzeniach a komunistických koncentračných táboroch bývalej Československej republiky prežil deväť rokov. FOTO: (BEA)
Vyšetrovatelia hasili cigarety na jeho hrudi
Vojtech Ottmar bol jedným z posledných politických väzňov bývalého režimu. S jeho kamarátom urobili rozhovor v Slobodnej Európe. „Obvinili ma, že som zanedbal oznamovaciu povinnosť a v spojení s cudzou mocou a cudzím činiteľom som podával informácie ostro zamerané proti základom republiky. Urobili z nás protištátnu skupinu aj z ľudí, ktorí sme sa nepoznali," prezradil V. Ottmar. Odsúdili ho na štyri roky a prepustili v roku 1987. Z majstra v atómke sa stal pomocným robotníkom na bitúnku.
Keď sa v Liptovskej Sielnici hovorilo o tom, že na hrôzy komunizmu by sa nemalo zabudnúť, povedal: „Asi päť rokov po zmene režimu na jednom podujatí, kde boli aj politickí väzni, z tribúny zaznelo, že treba odpustiť a zabudnúť. Vedľa mňa sedel jeden muž, neviem, ako sa volal, a povedal: „Odpustiť môžeme, ale zabudnúť sa nedá." Rozopol si košeľu a na jeho hrudi som videl jazvy. Povedal, že ich má od cigariet, ktoré mu pri vypočúvaní hasili na prsiach." Vtom sa ozvala jedna pani. „To bol môj muž." Volala sa Veronika Gregorová.
Eštébáci bili ľudí preto, aby podpísali, čo si vymysleli
„Manžel mi hovoril, ako ho na Vianoce zatvorili do nejakej škatule, prevracali ju z jednej strany na druhú, smiali sa a hovorili: „Dnes sa tvoj Kristus narodil." Keď som si ho brala ako politického väzňa, neverila som, že za socializmu páchali také hrôzy," povedala V. Gregorová.
Na to A. Tarnóczy zareagoval: „Gestapáci bili ľudí preto, aby sa dozvedeli od nich pravdu. Eštébáci ich bili preto, aby povedali a podpísali, čo si oni vymysleli."
Jedna z politických väzňov dodala: „Bola chyba urobiť hrubú čiaru a povedať zabudneme, odpustíme. Nemali sme ich pozatvárať, biť a strieľať, ako to robili oni, ale vyhodiť ich všetkých z miest a poslať k lopate. Mnohí komunisti a eštébáci, ktorí v bývalom režime posielali nevinných ľudí do väzenia, sú na vplyvných miestach stále."
Vyhrážali sa, že mu zohavia rodinu
To, čo zažil Bohuslav Pikala vo vyšetrovacej väzbe, v žalároch aj v uranových baniach, opísal v knihe Spomienky. Spomína v nej aj na spoluväzňa, ktorého zatkli vo vlaku, lebo povedal vtip proti režimu. Najviac ho trápilo, že nevedel, čo sa stalo s jeho 10-ročnou dcérou. Nevedel, ako sa dostala domov, lebo s eštébákmi musel vystúpiť na najbližšej stanici.
Ďalšieho väzňa odsúdili za to, že do zahraničia predával gumenú obuv a tým vraj poškodzoval štát. Pri výsluchoch ho tak bili, že celkom oslepol. Do zápisnice zapísali: „Pri výsluchu bol mierne udieraný kutáčom."
Aj B. Pikalu bili, týrali a vyhrážali sa mu, že zohavia celú rodinu. Prežil jáchymovské peklo a korekcie, čo bolo vlastne väzenie vo väzení. „Jedna z najťažších korekcií bola, keď ma v zime zatvorili do kobky, kde dávali truhly s mŕtvymi, čo ich na šachte zabilo. Bolo v nej mínus dvadsať stupňov, keď ma tam hodili. Stravu dávali každý tretí deň, polovičnú dávku, každý deň trochu čiernej kávy a kúsok chleba. Okrem nádoby na toaletu v nej nebolo nič, spal som na holej zemi. Keď som začal mrznúť, vstal som a behal po kobke, aby som sa trochu zohrial a potom zasa čupol ako zviera do kúta, aby som si trochu zdriemol. Takto ma trápili celý týždeň."
Silu prežiť mu dávala viera. V duchu si hovoril: „Veď Pán Ježiš ešte viac trpel." Každý deň sa modlil ruženec. Urobil si ho z nitky a zrniek z chleba.
Motto politických väzňov znie: „Kto stratil majetok, nestratil veľa, kto stratil slobodu, stratil mnoho, kto stratil vieru, stratil všetko."
