„Ak ideme so skupinou turistov, naším údelom pri fotografovaní je opakované nadbiehanie a zaostávanie,“ priznali takmer súčasne dvaja fotografi Jaro Janovčík a Vladimír Vlček. J. Janovčík dodal: „Jedna moja ruka zaostáva bežne a poznať to aj pri fotografovaní.“
Choroba ho čiastočne obmedzuje
Zaostávanie tridsaťtriročného Jara má na svedomí náhla cievno-mozgová príhoda, ktorej dôsledky sa prejavujú na pravej ruke a nohe. Podpísala sa aj na ťažšej artikulácii a zavinila, že Jaro musel nechať vysokoškolské štúdium na Fakulte ekológie a environmentalistiky Technickej univerzity vo Zvolene. Láska k prírode a jej ochrana mu ostali hlboko v srdci aj napriek chorobe. Niektorých svojich aktivít, najmä športových, sa musel vzdať alebo ich obmedziť. Rád ale chodí plávať, pestuje turistiku, dokonca vysokohorskú, učarovali mu bicykel aj joga. Takmer všade chodí s fotoaparátom. Hendikep mu však nevzal vzťah k prírode a snahu krásne momenty zvečniť.
Nevýhody choroby vidí v bežnom živote. Vždy totiž rád pomáhal ostatným: „Niekedy som dokázal v autobuse dať prednosť starým ľuďom. Teraz sám nevládzem, musím sa držať a sedieť. Inak, myslím si, že robím to isté aj teraz, len pomalšie. Nezdá sa mi, že sa inak dívam na svet. Vždy som súcitil a súcitím s ľuďmi a prírodou. Viem, že medzi prírodou a človekom musí byť súzvuk. Človek nemôže byť viac ako príroda. Len ma mrzí, že jej nemôžem viac pomáhať. Jediné, čo robím pre jej ochranu, je fotografovanie, ale to sa mi zdá málo.“
Fotografovanie mu pomáha naplniť život
„Neviem si predstaviť, že by som nemal svoje záľuby a najmä fotografovanie. Ak by som sedel doma a nič nerobil, určite by ma zmohla depresia,“ povedal Jaro. „Je mi ľúto, že som zatiaľ nemohol vyštudovať vysokú školu a nemôžem pracovať vo svojom odbore. Učenie je pre mňa veľmi dôležité. Preto viac fotografujem a posúvam sa tak ďalej.“
Fotografovaniu sa začal naplno venovať, keď sa mu podarilo opäť postaviť na nohy. Spočiatku sa vraj bál ísť do istých situácií, ale postupne bol odvážnejší. Ľudia, vysoké hory, prekrásna príroda – to všetko zvláda zachytiť vo svojich fotografiách. Mnohé z nich posiela na výstavy a do rôznych súťaží, kde už získal veľa ocenení. „Mám čas, tak sledujem fotografické podujatia a zapájam sa všade, kde sa dá,“ vysvetlil mladý fotograf. Výstavy a súťaže mu umožňujú porovnávať svoju tvorbu s tvorbou iných fotografov.
Na Jarových fotografiách je najmä príroda. Čo ľudia? „Určitým spôsobom sa ľudia boja fotografovať. Nie sú spontánni, zvyčajne strnulo pózujú, a to nechcem. Sám sa však bojím ich fotografovať, pretože im ťažko viem povedať, čo chcem. Mojím problémom je totiž komunikácia. Mám však úžasné zábery svojich najbližších.“
Kamarát Vladimír sa tiež zapojil do rozhovoru: „Na jeho fotografiách vidno, akou silnou inšpiráciou sú pre neho hory. Chodí, hľadá. Nie sú to fotografie z chodníka, ale dlhoročné cieľavedomé objavovanie krásy hôr.“
Ako si fotograf fotografa našiel
Vysokú školu však Jaro plánuje dokončiť. „Musím sa naučiť hlavne čítať, a to je momentálne problém,“ zveril sa Jaro, ktorý po príhode nevie čítať. Dokonca cíti, že by chcel aj viac rozprávať, vyjadrovať zložitejšie myšlienky, ktorých má plnú hlavu, no niektoré slová vyslovuje ťažko. „Kým som bol zdravý, mal som vo zvyku si všetky myšlienky škatuľkovať, vo všetkom mať poriadok a systém. Teraz to ide ťažšie, myšlienky mi utekajú. Nedokážem rozvíjať rozhovor, komunikácia chladne. Mám pocit, že práve pre toto strácam kamarátov.“
Vladimír Vlček zareagoval: „Neviem, či stráca kamarátov, pretože, keď sme boli na výstave fotografií v Banskej Bystrici, tak na krátkom úseku cesty v meste stretol toľko svojich známych, až som si myslel, že tu pozná snáď všetkých ľudí.“ (spoločný smiech)
Ako sa našli práve oni dvaja? „Cez fotografovanie,“ zaznelo takmer jednohlasne, ale nielen to ich spája. Spolu chodievajú na plaváreň, Jara pritiahla aj joga, Vladimír sa tiež pridal. „Do prírody nechodíme veľmi spolu,“ doplnil V. Vlček. „Jarko aj ja máme svojich kamarátov a fotografovať do prírody chodíme s nimi. Inak by sme asi mali rovnaké fotografie. Skôr spolu hodnotíme niektoré zábery, radíme sa.“
Úprava fotografií v počítači pre Jara tiež nie je ľahká. „Obdivujem ho. Nevie čítať, ale jednotlivé kroky si zapamätá a rozumie im. Niekedy ani ľudia, ktorí vedia čítať, nedokážu na postup prísť. Jarko si všetko pamätá,“ vyjadril obdiv k svojmu priateľovi Vladimír. „Tiež nie je jednoduché fotografovať jednou rukou, keď v nej drží fotoaparát a musí prstami tej istej ruky ovládať tlačidlá. Jarko to dokáže, ale práve vtedy, v zlých svetelných podmienkach, sa u neho prejavuje hendikep. Často nevie, aké budú výsledné zábery, či budú dosť ostré.“
Najdôležitejšia je pre Jara rodina
„Po príhode som stál pred otázkou, či budem ďalej žiť, alebo nie. Rozhodol som sa žiť. Nemyslím preto na chorobu, chcem žiť ako zdravý človek, hoci s obmedzeniami v určitých oblastiach.“
Najviac mu pomáha rodina a blízki ľudia. „Rodina je pre mňa veľmi dôležitá. Aj priatelia ma podporujú, no nie všetci vydržia. Žijem s rodičmi v Podturni, súrodenci sú so svojimi rodinami na Západnom Slovensku. Som však vďačný všetkým, ktorí majú so mnou trpezlivosť, podporujú ma a pomáhajú mi .“
Fotograf si plánuje aj vlastnú rodinu a deti, ktoré má veľmi rád. Pri deťoch svojich súrodencov vždy pookreje. Sú úprimné a spontánne, a také ich má Jaro aj na svojich fotografiách.
„Priateľka Lenka ma vždy podrží. Plánujeme spoločnú domácnosť, no odísť od rodičov v tejto situácii je, podľa mňa, nereálne. Chcem však lásku, chcem pokojný život s Lenkou, chcem od života viac, ako sa zdá, že mi chce ponúknuť.“