Stretli sa s Vladimírom Červenákom, ktorý sa etikoterapiou zaoberá a posvietili si spolu na vlastné zdravotné a osobné problémy sediac v kruhu.
„Hľadanie duchovných príčin chorôb je súčasťou každej celostnej terapie, ktorá chápe človeka ako jednotu tela, duše a ducha,“ povedal Vladimír Červenák.
„Etikoterapia vidí príčinu chorôb v chorých vzťahoch k sebe, druhým aj celku, ktorého sme súčasťou a ktorý nás presahuje.“ Príbehy žien, ktorých mená sme z pochopiteľných dôvodov zmenili, potvrdzovali etikoterapeutove slová.
Ohováranie je škodlivé
Keď Borka nastúpila do novej práce, zvyčajne ráno si všetci zamestnanci zavolali a nadávali na prácu a nejedného obchodného partnera.
„Celú hodinu sme dokázali v zlosti pretelefonovať o tom, čo a kto sa nám nepáči. Následne bol zvyšok môjho dňa mrzutý a väčšinou sa mi nedarilo. Po skúsenostiach s etikoterapiou som cesty do práce začala tráviť počúvaním hudby alebo prednáškami. Nezapájala som sa s kolegami do rozhovorov plných ohovárania.
Nemusela som ani dlho čakať a moje dni sa stali svetlejšími. Začalo sa mi dariť nielen v práci, ale aj v súkromnom živote. Veľmi som za túto skúsenosť vďačná.“
Chybu pochopila po dvanástich rokoch
Borka navštívila svoju dlhoročnú obchodnú partnerku. Pri príchode do jej kancelárie by jej ani nenapadlo, že jej návšteva dopadne pre nepochopenie zle. Partnerka sa totiž nahnevala a ukončila s ňou dovtedajšie dobré vzťahy. Prvé, čo Borke v tom momente napadlo, bolo: „Prečo takto človek páli za sebou pre prácu dlhobudované mosty?
Po skúsenostiach s etikoterapiou Borka nezareagovala ako zvyčajne zlosťou, ale zamyslela sa. „Možno práve ona mi má ukázať moje chyby a je mojím zrkadlom.“
Borka začala rozmýšľať, kedy v živote zažila podobnú situáciu. Vtedy si spomenula, ako práve ona takto veľmi dávno spálila mosty za svojou kamarátkou.
„Nevideli sme sa celých dvanásť rokov. Hneď som ju v duchu poprosila o odpustenie, povedala jej, že ju mám rada a že jej ďakujem za takúto lekciu,“ povedala Borka.
Na druhý deň šla na služobnú cestu smerom na západné Slovensko. Na diaľnici ju niečo veľmi ťahalo zísť z nej a zastaviť sa u iného obchodného partnera ako mala v pláne.
„Váhala som len chvíľu a potom som sa pustila za hlasom svojho vnútra. Vo firme ma nemohli hneď prijať, pretože mali návštevu. Neverila som vlastným očiam. Návštevou bola moja dvanásť rokov nevidená priateľka. Padli sme si do náručia, rozplakali sa, a potom sme sa dlho rozprávali. Verím, že sa vzťah medzi nami vyčistil a vďaka pochopeniu a zmenou postoja sa udial zázrak, a to hneď na druhý deň.“
Borka od stretnutia cíti, ako v nej rastie jej vnútorné šťastie, ako je vnútorne spokojná.
Keď nechce počuť, nebude počuť
Borka pridala ešte aj ďalší príbeh o svojom otcovi. Vraj roky nepočul dobre, sťažoval si na hučanie a šumenie v ušiach. Borka, už poučená o etikoterapii, mu neraz tvrdila, že je to preto, lebo čosi nechce počuť. „Neexistuje,“ tvrdil na oplátku otec.
„Na Vianoce si trochu vypil a mama ho nahovorila, aby šiel s ňou, ako obyčajne, do kostola,“ pokračovala Borka. „V kostole to trpko oľutovala. Otec nehľadel na to, kde je, ale zapchal si oboma rukami uši a kričal, že on nebude počúvať ani farára, ani nikoho v kostole.“
Po tejto udalosti Borka pripomenula otcovi svoje dôvody jeho nepočutia. On uznal, že jeho dcéra mala pravdu. Dnes Borkin otec napriek svojmu vyššiemu veku dobre počuje.
