LIPTOV. Domy zbúrali, ľudí vysťahovali a územie, ktoré voda nezatopila, pričlenili v roku 1971 k obci Vlachy. Z dediny zostal iba zvon a cintorín, o ktorý sa Sokolčania vzorne starajú, každý rok ho čistia a kosia. Zvon je v pribylinskom skanzene a rozozvučí sa každý rok v lete na pamiatku zatopených obci.
Na tom, aby sa na Sokolče nezabudlo, mal veľkú zásluhu Pavol Jurkovič.
Bol chodiacou kronikou zatopenej obce
„Sokolče mal v srdci. Bol zberateľom všetkého, čo sa viazalo k Sokolčiam a zatopeným obciam. Neúnavne zbieral dokumenty, fotografie, fakty z histórie aj o sokolčianskych osobnostiach. Medzi Sokolčanmi a ich potomkami nenájdete väčšieho znalca histórie, ako bol on. Mali sme dve kroniky. Jednu knižnú a jednu chodiacu, ktorou bol práve Pavol Jurkovič," povedal Ivan Petráš, člen výboru Združenia Sokolčanov.
Pavol Jurkovič napísal viacero povestí a článkov o Sokolčiach. Prezradil nám, prečo Sokolčanov prezývajú bryndziari, kto a prečo sadil bryndzu z rebríka a čo napokon na poli vyrástlo.
Zaviedol nás do letohrádku kráľovských sokoliarov na Pisárke, do panského hostinca na Korytinách aj drviarne kôry. Porozprával o sokolčianskom erbe, v ktorom sú tri ruže vyrastajúce zo srdca, o slávnom hokejistovi Stanovi Mikitovi, ktorý sa narodil ako Stano Guoth v Sokolčiach v tom istom dome ako jeho matka, aj o sebe.
Často spomínal na babu Švecku
Jeho starý otec bol pltník a zahynul pod Budínom, keď do ich slabo osvetlenej plte narazila paroloď. Otec bojoval štyri roky na frontoch 1. svetovej vojny, ale nikoho vraj nezabil, lebo strieľal iba Pánu Bohu do okien. Mama s liptovskými murármi budovala Budapešť, pomáhala v kuchyni, ale miešala aj maltu. Práve ona mu porozprávala povesť o mníchovi a zlej Barbore, ktorá sa premenila na divú sviňu a na základe jej rozprávania napísal svoju prvú povesť o Havránku.
Často spomínal babu Švecku, ktorá ako pôrodná asistentka „chytala deti" z celej dediny aj okolia. Bola vraj vynikajúca rozprávačka a o bosorkách, vodníkoch a svetlonosoch rozprávala tak, že ju deti počúvali so zatajeným dychom a všetko jej verili.
Pavol Jurkovič mal tiež dar reči a vedel zaujať hovoreným aj písaným slovom. Okrem historických povestí a väčšinou veselých príbehov, ktoré zažili a vyrozprávali mu rôzni ľudia, bol aj spoluautorom kabaretov na sokolčianskych plesoch. Jeho vtipné a trefné veršovanky si mnohí pamätajú dodnes.
Cítil smútok, nostalgiu aj krivdu
So zatopením rodnej dediny a spôsobom, akým zanikla, sa Pavol Jurkovič nikdy úplne nezmieril. Často citoval básnika: „Vyhnali ma z rodnej chaty, zima bola, zvliekli šaty..." Tvrdil, že vyvlastňovanie bolo protizákonné a štát ich vlastne okradol, lebo za pôdu im zaplatil iba almužnu.
Bolo mu ľúto, že po Sokolčiach nezostala žiadna pamiatka a sníval o tom, že by po nich mohli pomenovať aspoň ulicu v Liptovskom Mikuláši, kde býva veľa Sokolčanov. Rozmýšľal, prečo sa priehrada volá Liptovská Mara, keď sypaná hrádza má 1200 metrov a z toho 1100 bolo v chotári Sokolčí.
Sokolčania sa stretávajú dodnes
Pavol Jurkovič bol prvým predsedom sokolčianskeho organizačného výboru a po zániku obce spolu s ďalšími rodákmi živil myšlienku stretávania sa Sokolčanov. Prvé a doteraz najväčšie, na ktorom sa zišlo takmer tisíc ľudí, bolo v roku 1981.
P. Jurkovič sa zaslúžil aj o vybudovanie pamätníka na sokolčianskom cintoríne, ktorý slávnostne odhalili v roku 1984. Je venovaný obetiam SNP a je zároveň spomienkou na zaniknutú obec. O okolie pamätníka a celý cintorín sa Sokolčania vzorne starajú, pravidelne ho čistia a kosia. Stretnú sa na ňom aj 7. mája.
Pavol Jurkovič bol aj dlhoročným tajomníkom oboch sokolčianskych urbárov. „Zbieral podklady od obyvateľov Sokolčí, ale aj Dechtár, Svätého kríža a Laziska, aby dal do poriadku členskú základňu a najmä majetkové pomery členov. Väčšina z nich nemala o tom ani tušenia a mnohí ani nevedia, ako sa dostali k majetku. Jeho byt sa stal zároveň kanceláriou. Boli to stovky hodín nedocenenej práce, chodení po úradoch a rôznych vybavovaní. Aj za to mu patrí naše uznanie a poďakovanie," povedal Ivan Petráš.
Časť histórie zatopenej obce vydal Pavol Jurkovič v publikácii Sokolčianske povesti a iná tvorba, ktorú vydal vo vlastnom náklade. Aj jeho zásluhou Sokolče žijú, aj keď nie sú na mape. Už tridsať rokov sa Sokolčania pravidelne stretávajú začiatkom roka na plese a v prvú augustovú sobotu na Háji pri sokolčianskom cintoríne. Už takmer dvadsať rokov funguje aj Združenie Sokolčanov. Majú svojho richtára, ktorého si volia každý rok. V súčasnosti ním je Ján Laco.