Zaujímavá kultúrna pamiatka je opustená a zanedbaná.
KRÁĽOVA LEHOTA. História vily je veľmi zaujímavá. Je spojená s menom Alojza Štróbla, ktorého Maďari považujú za svojho najväčšieho sochára, keďže v centre bývalého Uhorska dlho pôsobil.
On sa však viac cítil Slovákom, bol rodákom z Liptova, v Budapešti nosil liptovský kroj, robil vatry a tancoval ako Jánošík.
Sochárovho otca, Jozefa Štróbla, hutníckeho pokladníka arcivojvodu Albrechta, preložili z Krakova do Liptova. Spolu s rodinou, manželkou Karolínou a troma deťmi, sa v roku 1854 nasťahoval do administratívnej budovy a klinčiarne, stojacej vedľa vodného hámru. Tá patrila k železiarni liptovskohrádockej Maše. Alojz sa im narodil až v Liptove v lete roku 1856.
Kronikár z Kráľovej Lehoty František Bizub má Štróblovcov zmapovaných dopodrobna. Dokonca pozná aj mnoho zaujímavostí, ktoré spracoval v knihe Alojz Štróbl, tvorca sôch zvierat a poľovník.
Napríklad, že samota pri Kráľovej Lehote, kde administratívna budova stála, sa volala Frischfeuer, čo v slovenčine znamená čerstvý oheň. Vraj preto, že vedľa nej stál do roku 1875 hámor, v ktorom spracovávali železo z neďalekej Maše. Keďže v ňom pracovali vo dne aj v noci, oheň tam horel nepretržite.
Svoj talent zúročil v Budapešti
Po štúdiách v Třinci a Viedni zavial sochára osud do Budapešti, tam, v maďarskom prostredí, zúročil svoj talent. Alojz Štróbl sa v devätnástom storočí stal najospevovanejším uhorským sochárom.
„Jeho diela poznajú nielen v Maďarsku, ale aj v rumunskom Nagykereši, bavorskom Coburgu či anglickom Stanstede. Možno ich vidieť aj v Betliari, Liptovskom Mikuláši, Topoľčiankach, Rimavskej Sobote, Krásnej Hôrke, Košiciach či Prešove. Ale tešia sa z nich aj súkromní zberatelia v Belgicku, Kanade a Spojených štátoch. Alojz Štróbl bol dokonca prvým uhorským sochárom, ktorému sedel ako model cisár František Jozef. Preto sa neskôr stalo módou dať si od Štróbla urobiť portrét,“ povedal F. Bizub.
Aj napriek rokom stráveným v Budapešti na rodný Liptov a Kráľovu Lehotu umelec nikdy nezabudol. V roku 1891 kúpil rodný dom v Kráľovej Lehote spolu s pozemkami medzičasom zaniknutej klinčiarne a začal ho upravovať na svoje vidiecke sídlo. Pomenoval ho po maďarsky Örtűz, čo v preklade znamená strážny oheň.
Priatelia architekti mu zhotovili plány a on v sochárskom ateliéri v Budapešti vymodeloval maketu sídla. Na nej mal starý dom novú manzardovú strechu a ubytovňu pre robotníkov hámru prerobili na tirolský dom, taký, aký videl počas vojenčiny v Tirolsku. Dominantou modelu bola dvojposchodová veža v štýle hradu Vajda Vajdahunyad, sídla kráľa Mateja Korvína v Sedmohradsku.
Sochára zaujímal Matej Korvín
Štróbla totiž podľa F. Bizuba veľmi zaujímala postava tohto renesančného kráľa. Diskutoval o ňom aj s historikmi a vytvoril si o kráľovi vlastnú teóriu.
Napríklad, že kráľ Matej sa s princeznou Beatrix, dcérou neapolského kráľa Ferdinanda Aragonského a matkou nemanželského Jána Korvína často zdržiaval v Kráľovej Lehote, keď poľoval v okolitých lesoch.
Práce na prestavbe domu zveril staviteľovi Murínovi z Ružomberka. Stavať začali v novembri 1905 a v máji 1906 už bola hrubá stavba budovy aj veže hotová. Objekty pre služobníctvo a hospodárstvo vybudovali v roku 1907. Hosťovské izby zariadili v roku 1912.
Na mieste pôvodného hámra dal Štróbl vykopať jazero a na prívod vody do neho využil pôvodný kanál hámra. V roku 1895 postavil na vápencovej skale neďaleko domu vlajkový stožiar. Bol z kmeňa červeného smreka a meral dvadsať metrov.
„Vždy, keď prišiel do Kráľovej Lehoty, vztýčil naň umeleckú vlajku s troma štítmi, aby jeho priatelia, ktorí cestovali okolo železnicou, vedeli, že je doma. Vedľa pôvodnej administratívnej budovy stála ubytovňa pre robotníkov hámra. Tú Štróbl prestaval na tirolský dom. Inšpiroval sa tým, čo videl počas vojenčiny v Tirolsku," doplnil kronikár.
Spúšťal sa na plti dolu Váhu
Alojz Štróbl sa rád pohyboval medzi obyčajnými dedinčanmi a mal aj svojský humor.
„Traduje sa, že na jarmok do Hýb chodil v sedliackom obleku a na rebriniaku ťahanom volmi. Alebo pred jednou zo študijných ciest si od porubského pastiera kúpil jeho oblečenie, ktoré sa mu zapáčilo a o niekoľko dní v krpcoch, v košeli so širokými rukávmi a vybíjaným opaskom, čiže v slovenskom kroji, putoval do Ríma, aby si tam odkopíroval Michelangelovu sochu Mojžiša," dopnil historku F. Bizub.
Majster sochár sa podľa miestneho kronikára veľmi rád spúšťal na plti dolu Čiernym Váhom alebo sa na koči prevážal po okolí Kráľovej Lehoty.
„Do Liptova cestoval z Budapešti rýchlikom v spacom vozni, ktorý stál v dedine len kvôli nemu. Keď sa mu ale nepodarilo prísť do Liptova, tak si ľudovú kultúru rodného kraja urobil v Maďarsku. V záhrade budapeštianskej sochárskej školy si rozložil vatru, obliekol sa do liptovského kroja a s valaškou v ruke tancoval okolo ohňa,“ opísal sochárovo súkromie František Bizub.
V roku 1913 povýšili Alojza Štróbla do šľachtického stavu, po vzniku Československa ho však niektorí maliari účelovo označili za maďaróna a chceli sa dostať k jeho majetku. Hoci mal sochár trvalý pobyt v Liptove, zomrel v roku 1926 v Budapešti.
Jeho manželka sa neskôr natrvalo usadila v Kráľovej Lehote a z vilky urobila rodinný penzión, ktorý jej slúžil až do druhej svetovej vojny. Krásne prostredie, dobré ubytovacie možnosti a strava dokázali uspokojiť aj tých najnáročnejších hostí. Alojzia Štróblová dokonca vydala v nemeckom, slovenskom a maďarskom jazyku prospekt s fotografiami.
Vilu od vdovy kúpili liptovskí rodáci
Začiatkom roku 1929 vznikol vo veži vily požiar. Zapríčinili ho dvaja robotníci, ktorí s letovacou lampou rozmrazovali vodovodné potrubie. Oheň zničil strechu, drevenú terasu veže, drevenú spojovaciu vežičku a strechu hlavnej budovy.
V najvyššej miestnosti veže zhorelo veľa cenných vecí. Niektoré ešte stačili zachrániť tak, že ich vyhodili cez okno do snehu. Potom mnohé z nich našli až na jar, keď sa sneh roztopil. Rodina už po požiari nemala peniaze na to, aby vežu opravili do pôvodného stavu. V súčasnosti je preto nižšia a chýba jej drevená vyhliadková terasa.
Keď začiatkom 2. svetovej vojny ubúdalo vdove Alojzii Štróblovej síl, rozhodla sa, že letohrádok v Kráľovej Lehote predá.
„Keď sa o tom dozvedeli liptovskí rodáci, generálny riaditeľ Slovenskej Dunajplavby Vladimír Droppa a bývalý vedúci právneho oddelenia Slovenských železníc v Bra- tislave Ján Gašperík, sprostredkovali kontakt a Dunajplavba, ktorá mala dobré ekonomické výsledky, sa rozhodla vilu kúpiť. Začiatkom roku 1942 za ňu zaplatili 360-tisíc korún,“ doplnil F. Bizub.
Novú zrubovú chatu podpálili Nemci
V hlavnej budove bolo v tom čase štrnásť izieb, kuchyňa, jedáleň, salón v ateliéri, kúpeľňa a dve toalety. V tirolskom dome sedem izieb a krytá veranda. Okolie budovy tvorili park, jazero, lúky, role a hora. K areálu patrila aj hať pri Váhu, v ktorej Štróblovci chovali kapry a neskoršie slúžila ako kúpalisko.
Pôvodná budova z roku 1750 a veža z roku 1906 však už úplne nevyhovovali požiadavkám nového majiteľa. Preto ju modernizovali a ubytovacie kapacity rozšírili. Hlavnú budovu, drevenú zrubovú chatu, postavili na lúke pod horou. Táto slúžila hosťom len tri roky. Cez vojnu v nej často prespávali nemeckí chlapci z Hitlerjugen a ustupujúce nemecké vojsko ju na sklonku vojny podpálilo.
„V päťdesiatych rokoch Štróblovu vilu zabralo Povereníctvo školstva v Bratislave a zriadilo v nej Rekreačné stredisko školskej mládeže. O vilu sa však nestarali a postupne chátrala. Neskôr ju posunuli odboru školstva Krajského národného výboru v Žiline a potom odboru školstva Okresného národného výboru v Liptovskom Hrádku. Ten ju nakoniec pre nedostatok finančných prostriedkov na údržbu a prevádzku vrátil pôvodnému majiteľovi, Československej plavbe dunajskej, ako nástupcovi Dunajplavby. Spoločnosť do Štróblovej vily investovala a potom slúžila pre rekreácie zamestnancov s rodinami,“ vysvetlil genézu vlastníckych vzťahov miestny kronikár.
V roku 1963 vyhlásili Štróblovu vilu za kultúrnu pamiatku. V januári 2007 v priestoroch prestali ubytovávať a víchrica v tom istom roku prevrátila stožiarovú trafostanicu a padajúce stromy preborili už aj tak nahnitú strechu na tirolskom dome. V súčasnosti je areál takmer opustený a chátra.
Štróblova vila, alebo Rekreačné stredisko Kotva v Kráľovej Lehote, je v súkromnom vlastníctve Slovenskej plavby a prístavov Bratislava. Je vedená ako penzión bez reštaurácie a bufetu, v prevádzke je už len päť chatiek v areáli. Spoločnosť dnes ponúka legendárnu Štróblovu vilu na predaj.
