LIPTOV. Los európsky mokraďový patrí k pôvodným zástupcom fauny na Slovensku. Na našom území ho vyhubili asi pred troma storočiami, no zriedkavo sa ešte stále objavuje.
„Predpokladáme, že počet losov u nás je sotva dvojciferný,“ povedal Stanislav Bystriansky, lesník a zároveň jeden z autorov projektu.
V oblasti stredného Slovenska chcú vybudovať dve až tri aklimatizačné zverničky, teda ohrady s rozlohou približne štyri hektáre.
Losy plánujú doviezť z rehabilitačných staníc z európskych krajín, kde los bežne žije.
Keď dorastú do dospelosti, dajú im GPS obojky a pomocou nich budú zvieratá monitorovať. Financie na podporu chovu losa na Slovensku chcú nadšenci získať z grantových fondov.
Nedávno žili dve losice aj pod Ďumbierom
Po troch storočiach, odkedy u nás lesníci a poľovníci spozorovali losa, sa majestátne zviera objavilo v roku 1960 pri Kráľovej Lehote.
Žiaľ, zahynul zbraňou poľovníka. Jeho trofej je dodnes v Liptovskom múzeu v Ružomberku.
„V roku 1984 som našiel vo Veľkej Fatre, v doline Čierňavy, veľkú stopu. Najprv som si myslel, že ju zanechal dobytok, no v tom čase v okolí nikto nepásol. Fakt, že je to stopa losice, mi tesne na to potvrdilo pozorovanie tohto zvieraťa v doline Bystrô, medzi Ružomberkom a Hubovou,“ opísal svoje prvé skúsenosti s losom Stanislav Bystriansky.
Jeleň bol pred storočím raritou
Pred revolúciou žila malá asi sedemčlenná mikropopulácia na Orave, dokonca sa na Slovensku narodili aj dve mláďatá.
V roku 2002 sa los v našich končinách objavil opäť, videli ho na Jochách nad Konskou a Jakubovanmi a v tom období žili pod Ďumbierom aj dve losice.
„Spolu s losom bol pred tristo rokmi rovnako na území Slovenska takmer vyhubený jeleň európsky a prežíval iba v malých populáciách. Ešte pred sto rokmi bol aj na území Liptova vzácnosťou a za to, že je momentálne kráľom našich lesov, vďačíme podobným projektom,“ vysvetlil Bystriansky.
Darí sa im v Poľsku, vyskytujú sa aj v Česku
Územím stredného Slovenska prechádza hlavná migračná trasa losov na našom území.
Prichádzajú k nám z Poľska, cez Oravu, Liptov, potom idú na Horehronie, a cez Malohont až do okolia Rimavskej Soboty.
Práve to je dôvod, pre ktorý si nadšenci vybrali stredné Slovensko ako oblasť, v ktorej sa budú snažiť o obnovenie populácie losa.
„Los európsky mokraďový žije na území Poľska. Posledných päť rokov zakázali ich odstrel, aby posilnili početnosť. Rovnako aj v susednej Českej republike, v oblasti Šumavy a Třeboňska, žije menšia populácia s desiatimi až dvadsiatimi losmi,“ spresnil Bystriansky s tým, že na Slovensku sa nachádzajú podobné prírodné podmienky, vďaka čomu by sa losovi malo dariť aj u nás.
Najprv rozmýšľa a až potom beží
Losy sú, podľa Bystrianskeho, na okraji záujmu časti lesníckej, poľovníckej a ochranárskej verejnosti aj napriek tomu, že je to chránený druh a štát ho dokonca zaradil medzi deväť živočíchov, ktoré, ak spôsobia škody na lesných a poľnohospodárskych kultúrach, tak ich preplatí.
Niektorí odborníci sa k myšlienke návratu losov do prírody stavajú skepticky. Zviera vraj na Slovensku nemá vhodné podmienky.
„Viaceré fámy, ktoré o losoch u nás panujú, som si mohol overiť v Nórsku, kde žije početná populácia losov. Na vlastné oči som sa presvedčil, že vôbec nie sú plaché alebo že pre život nevyhnutne potrebujú močaristé pôdy. Dôkazom je aj to, že u nás sa im darilo pod Ďumbierom. Nóri hovoria, že los si je vedomý svojho majestátu. Jelenia zver sa rozbehne a až potom premýšľa, prečo uteká. Los najprv rozmýšľa, aby zhodnotil nebezpečenstvo, a beží až potom,“ opísal Bystriansky.
Ich potravou sú aj pionierske dreviny
Podmienky, v akých žil u nás los pred vyhubením a dnes, sa v priebehu storočí výrazne zmenili v jeho prospech. Los nežije ako jelenia zver v čriedach, uprednostňuje skôr samotársky život a má veľký areál od tisíc do tritisíc hektárov.
Jeho potravu v zime tvoria najmä vetvičky mäkkých listnatých stromov, ako jarabina, breza, osika a vŕby.
„Mnohé plochy, ktoré sa nedávno využívali na poľnohospodárske účely, ale aj plochy na rúbaniskách a kalamitiskách, dnes zarastajú takzvanými pionierskymi drevinami, teda presne tými, ktorými sa živí. Rovnako hrá v jeho prospech aj to, že pôda sa dnes nevysušuje ako kedysi, práve naopak, robia sa mnohé opatrenia, aby voda zostala v krajine,“ vysvetlil Bystriansky.
Riziko predátorov, pytliakov a ciest
Do aklimatizačných zverničiek chcú nadšenci priviezť losov zo zahraničia, najmä škandinávskych krajín. Celkom by ich malo byť približne desať.
„Nemusíme sa obávať žiadneho miešania druhov, v celej Európe žije totiž iba jeden poddruh losa, los európsky mokraďový,“ spresnil Bystriansky.
Projekt návratu losov na Slovensko má aj svoje riziká. „Skúsenosti z Ruska hovoria, že väčšinu úhynu losov tam majú na svedomí predátori, ako medveď či vlk a pytliaci. Aj u nás situáciu môžu skomplikovať nezodpovední poľovníci a pytliaci, no aj dopravné kolízie,“ konštatoval Bystriansky.
Úspechom budú prvé mláďatá
Aklimatizačné zverničky plánujú umiestniť na strednom Slovensku uprostred hlavnej migračnej trasy z Poľska.
Autori projektu preto hovoria, že od vypustených jedincov očakávajú stabilizáciu nomádskych, najmä z Poľska prichádzajúcich jedincov, ktorí by sa mali k vypusteným pripojiť a založiť mikropopuláciu.
„Ťažko je predvídať migračné správanie losov na našom území. Do karát nám hrá aj ráz našej krajiny, ktorá je rozčlenená veľmi hlbokými dolinami a vysokými horstvami. Letné stanoviská sa totiž nachádzajú v okolí riek a zimné zas na svahoch hôr blízko seba. Charakter krajiny preto nevyvoláva potrebu losa na migráciu,“ priblížil spoluautor projektu.
Dôvodom na veľkú oslavu, ktorá potvrdí úspešnosť a opodstatnenosť projektu, bude, ak sa privezeným losom v novom prostredí narodia prvé mláďatá.
