RUŽOMBEROK. „Už predtým dve sezóny som bol najstarším hráčom v I. lige, nuž a teraz v extralige. Čiže nič nové v mojom prípade,“ usmial sa 52-ročný pingpongista, ktorý s celuloidovou loptičkou už toho neúrekom prežil. Do najvyššej súťaže sa Hodor vrátil po piatich rokoch.
„Z družstva odišli dvaja hráči, preto káder bolo treba doplniť. A tak klub siahol aj po mne, po najskúsenejšom, no i najskôr narodenom.“
Z ŠKST sa porúčali Michal Pavolka a Filip Ježo. Pod Čebraťom, po citeľnom oslabení tímu, nemali na prahu novej extraligovej kapitoly veľké oči. Imperatívom bola záchrana mužov. Samotná súťaž ale priniesla milé prekvapenie. ŠKST dokonca siahal po hornej šestke, napokon vyhral nadstavbovú skupinu o 7. – 12. miesto a existenčným problémom sa vyhol veľkým oblúkom.
Ako malý porazil majstra okresu
„Keď sme pred začiatkom súťaže rozoberali šance, jednoznačne nám to vychádzalo na boj o udržanie sa. Boli sme však optimisti, nikto si nepripúšťal baráž o extraligu. Našou túžbou bolo skončiť do 9. miesta. Napokon nám sezóna vyšla nad očakávanie. Veľmi dobre sa zvládli pre nás kľúčové zápasy a pridali sme aj niečo navyše. Naša sila bola hlavne v kolektíve,“ s pocitom zaslúženej hrdosti sa Hodor vrátil k uplynulému extraligovému dejstvu.
Do Liptova tento stolnotenisový bard prišiel ako 14-ročný z Ukrajiny.
„Narodil som sa v mestečku Svalyana, čo je asi 400 km odtiaľto. „Druhý raz sa mama vydala za Slováka z Liptovského Mikuláša, preto sme sa sťahovali. Za chvíľu to už bude štyridsať rokov, čo žijeme na Slovensku. Dodnes sa pamätám, ako som po príchode nastúpil za Okoličné a porazil majstra okresu medzi mužmi Jána Holigu,“ oprášil Michal svoje spomienky.
Prvý raz Hodor do ružomberskej stolnotenisovej rieky vstúpil v deväťdesiatom prvom, tamojší muži vtedy pôsobili vo východnej skupine II. SNL. Bol súčasťou mančaftu, ktorý v ročníku 1994/1995 prvý raz dostal Ružomberok do extraligovej spoločnosti. Medzi elitou si však zahral iba jednu sezónu. Zlomok sekundy a vážny úraz stopol jeho dráhu za stolmi. Najprv to vyzeralo, že navždy.
Lámali ho, či to znovu neskúsi
„Doma som sa po rebríku štveral na pôjd a vtom praskla priečka. Hlavou som letel na zem, lekári po nepríjemnom páde zistili krvácanie do mozgu. Mal som zakázaný akýkoľvek pohyb, tiež pobyt na slnku... Myšlienky na návrat k športu mi ani nenapadli. V tom čase som bol na vrchole svojej kariéry, tridsiaty prvý v slovenskom rebríčku, tretí v krajskom. Šesť rokov som nechytil raketku do ruky. Potom ma v Liptovskom Jáne lámali, či to znovu neskúsim...
Dva roky som tam hral regionálnu súťaž, tuším V. ligu, a potom nasledoval návrat do ružomberského klubu. Ten po vypadnutí mal ambíciu sa vrátiť do extraligy, čo sa nám v nasledujúcej sezóne aj podarilo.“
Neskôr Hodor skúsil aj zahraničné adresy (Nemecko a Česko), aby do tretice navliekol tričko ŠKST.
Chlapovi z Dovalova stolný tenis stále chutí
Hoci vekom už pekných pár liet patrí aj medzi masters, veteránske turnaje zatiaľ nevyhľadáva. „Na to nemám teraz ani čas. Podnikám s kožou, so svojimi výrobkami chodím aj na trhy a jarmoky, dosť je tiež roboty okolo rodinného domu. Keď ma volali na jedno podujatie starých pánov, odkázal som organizátorom, že prídem, keď budem mať nejakých sedemdesiat,“ uškrnul sa nadšenec malej loptičky a dodal: „Jedna veteránska akcia ma predsa zlákala, chystám sa na majstrovstvá sveta do Alicante.“
Chlapovi, ktorý žije v Dovalove, stolný tenis stále chutí. Pokračovanie v aktívnej činnosti na vážnej úrovni berie ako samozrejmosť. „V novej sezóne by som mal byť k dispozícii A mužstvu v extralige i prvoligovému „béčku“. Tak sa zatiaľ uvažuje. Ja chcem predovšetkým hrávať, akú súťaž, to neriešim. Stolný tenis ma stále baví. Je to príjemný pocit, keď dokážete potrápiť aj oveľa mladších hráčov,“ uzavrel Hodor.
