LIPTOVSKÁ KOKAVA. Takmer tri desaťročia boli skokanské mostíky pýchou športového areálu. Kovový šrot z posledného odviezli do zberných surovín.
Kokavčania mali vždy blízko ku skokom na lyžiach. Ich história v obci siaha do povojnového obdobia, teda štyridsiatych rokov minulého storočia. Prví priekopníci boli Vrbičanovci, Karol, Eugen, Dušan a Rudo. Mali síce rovnaké priezviská, ale všetci neboli bratia.
Ako chlapci začínali na prírodnom svahu pod Brehom, na mieste, kde neskôr vybudovali skokansko-združenársky areál. Tí najlepší chodili skákať na Jarolímkov mostík do Mlynickej doliny alebo aj do Čiech.
Pozrite si historické aj súčasné fotografie mostíkov
Prvý mostík bol len kopa zeminy
Prvý prírodný mostík v Liptovskej Kokave vybudovali na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch. Bola to len kopa zeminy a nič viac, žiadne vážne terénne úpravy.
V rámci akcie budovania malých skokanských mostíkov na Slovensku si dedine postavili druhý mostík. Bolo to začiatkom sedemdesiatych rokov, mal normový bod dvadsaťdva metrov, K 22, a preto ho volali dvadsiatka.
Pri zrode najväčšieho rozvoja, ale aj pri definitívnom páde, stál Ľubomír Rúčka. V roku 1979 sa po skončení vysokej školy vrátil do rodnej Liptovskej Kokavy. Obzeral sa okolo seba a hľadal, čomu by sa vo voľnom čase mohol venovať.
„Bol som mladý, mal som veľa energie, a hoci som neskôr býval v neďalekom Liptovskom Hrádku, s partiou sme v rodnej obci nadviazali na športovú tradíciu a začali vychovávať mladé skokanské talenty,“ vysvetlil.
Pripravili si plán výstavby
Rúčka robil väčšinou papierovú robotu a behal po úradoch.
„Musel som napríklad na Československom zväze telesnej výchovy a športu (ČSTV) dať socialistický záväzok, aby sme dostali peniaze na činnosť. Pripravil som plán výstavby areálu pod Brehom. Môj brat Milan bol odborník, preto navrhol železnú konštrukciu. Vyznal sa, lebo pracoval ako vedúci výstavby skokanských mostíkov na Slovensku,“ vysvetlil nad zažltnutým výkresom Rúčka.
Všetko, čo naň navrhol, sa nadšencom podarilo svojpomocne vybudovať. V L. Kokave pod Brehom strávili stovky brigádnických hodín v lete aj zime.
Koncom sedemdesiatych rokov pribudol k dvadsaťmetrovému mostíku ďalší. Bol najmenší, meral šestnásť metrov, teda K 16, a slúžil najmladším skokanom, z ktorých niektorí mali sotva osem rokov.
„Urobili sme malé parkovisku, ako zázemie pre pretekárov a trénerov nám slúžilo niekoľko unimobuniek. Do areálu sme dotiahli aj elektriku a urobili osvetlenie, aby sme v zime mohli dlhšie trénovať,“ zaspomínal Rúčka.
Pre komfort postavili aj vlek
V ďalšej etape začali kokavskí športovci s prácami na najväčšom, 42-metrovom mostíku, K 42. Bolo to v roku 1984, o rok na to už na ňom mladé talenty skákali.
Súčasťou novej stavby bola aj elektrifikovaná rozhodcovská veža s kanceláriou a rozhlasovou réžiou.
Pre komfort pretekárov postavili aj jednoduchý vlek na skoby. Chlapci už nemuseli šliapať do strmého kopca s ťažkými lyžami. Pozvárali tiež železné schodište, ktoré, uľahčilo športovcom prístup k nájazdovým vežiam.
Areál bol jediný v republike
Na nájazdové ale aj dojazdové plochy dvoch mostíkov položili umelý povrch. Priestor zároveň slúžil aj ako štart a cieľ bežeckých tratí.
„Niekedy sme pre zlepšenie podmienok v zime využívali a snežné delo. Doviezli sme ho zo Štrbského plesa a bol to skutočný veterán, keby ste ho videli dnes, asi by ste neverili, ako snežne delá v osemdesiatych rokoch vyzerali,“ dodal s úsmevom Rúčka.
Na lúkach pod Brehom vybudovali dobrovoľníci bežecké trate. Oficiálny certifikát pre pravidelné žiacke republikové majstrovstvá odovzdal telovýchovnej jednote známy tatranský odborník Jozef Tereščák. Skokansko-združenársky areál bol vtedy na vrchole najväčšej slávy a jediný svojho druhu v republike.
„Neviem, či niekde na Slovensku mali lepšie podmienky na výchovu mladých združenárov a skokanov ako v Liptovskej Kokave,“ povedal s hrdosťou Ján Fronko, bývalý člen telovýchovnej jednoty.
Sneh na trať nosili aj v košoch
Pod Brehom pravidelne počas leta aj zimy organizovali republikové žiacke, skokanské a združenárske súťaže. Pripravovali aj okresné preteky v behu na lyžiach.
Za najväčšie športové podujatie považoval Fronko žiacke majstrovstvá ČSFR v skokoch na lyžiach a severskej kombinácii v roku 1990. V dedine to bola vtedy veľká slávnosť, mládež zvážali autobusmi z celej republiky. Problém ale organizátorom spôsobilo počasie, bolo to začiatkom marca a nemali dostatok snehu.
„Pomáhala nám celá dedina, na traktoroch, ale i v košoch sme nosili sneh z okolitých lúk a vynášali ho na svahy mostíkov. Tam ho dedinčania rozmiestňovali rúrami zo senometov. Potom prišla ohromná fujavica, dva dni snežilo a zrazu sme mali snehu príliš veľa,“ doplnil príhodu Fronko.
Zo Štrbského Plesa prišli na preteky aj dvaja Rumuni. „Dovtedy sme nikdy nepočuli, že by v Rumunsku vychovávali nejakých skokanov. Jednému sa podarilo vyhrať. Chceli sme aj vedieť, ako sa im v kokavskom areáli skákalo, no jednoducho sme im nič nerozumeli,“ spomenul veselú príhodu Rúčka.
Neboli preteky, chýbali športovci
O rok nato ešte dobrovoľníci pripravili pod Brehom jedny väčšie preteky. Areál odvtedy postupne chátral. Po roku 1989 sa život spoločnosti zmenil.
Ľudia mali menej času, museli sa starať hlavne o rodiny a živobytie. Postupne sa kontinuita výchovy mládeže pretrhla a už nebolo na čo nadviazať, ani pre koho urobiť preteky, jednoducho, už neboli skokani a združenári.
Ak ale chceli kokavskí športovci usporiadať preteky, nemali to jednoduché ani v minulosti. Prostriedky, ktoré dostali od ČSTV, im často nestačili.
„Skokan potreboval špeciálne lyže, topánky, kombinézu, prilbu a podobne na tom boli aj združenári. Jeden výstroj stál okolo štyritisíc, päťtisíc korún. Ak sme chceli urobiť podujatie na dobrej úrovni, museli sme sa obracať,“ opísal situáciu Rúčka a dodal, že spolupracovali aj s internátnou športovou školu v Banskej Bystrici. „Pomáhali nám tak, že mladým posúvali použitý, ale funkčný výstroj.“
Snažil sa udržať skokanský fenomén
Najvýraznejšou postavou kokavskej skokansko-združenárskej školy bol Peter Vrbičan. Dostal sa do československej reprezentácie združenárov. Ku skokom, ale aj bežeckému lyžovaniu ho priviedol otec Miloš, bol to veľký fanúšik zimných športov. Vrbičan sa dlho nevedel zmieriť s tým, že areál, na ktorom odrobili množstvo hodín tvrdej roboty, chátral.
Keď skončil v roku 1991 aktívnu športovú kariéru, snažil sa ešte dva roky udržať pri živote kokavský skokanský fenomén. Chlapcov vozil na vlastnom aute a venoval im aj časť svojho výstroja.
Keď Rúčka spoločne s Fronkom videli, ako padá k zemi veža posledného mostíka, povedali, že dlho sa nevedeli vyrovnať s tým, ako celý areál postupne chátral.
„Bol symbolom dlhoročnej cieľavedomej a dobrovoľnej práce mnohých zanietených športovcov. S odstupom času ale tento definitívny koniec skokanskej tradície v dedine zvládame ľahšie,“ konštatovali.
Športový výstroj je veľmi drahý
Rúčka doplnil, že mnohé podobné projekty na Slovensku úplne zanikli. Je to veľká škoda pre celý slovenský šport, hlavne pre naše deti. Upadá hokej, futbal, lyžovanie, ale aj iné športy, v ktorých sme mali v minulosti pekné výsledky.
„Základné vybavenie pre športovcov je často veľmi drahé a napäté rodinné rozpočty si to nemôžu dovoliť. Preto si myslím, že práve tu by mal svoju zodpovednosť prebrať štát, bez jeho pomoci nie je možné systematicky budovať kvalitnú športovú základňu. Šport dnes prežíva na Slovensku veľmi ťažké obdobie, väčšinou je len záležitosťou nadšencov,“ zhodnotil s ľútosťou v hlase Rúčka.
Čierna stavba bola nebezpečná
Bývalý združenársko-skokanský areál pod Brehom stál na nevysporiadaných súkromných pozemkoch, ktoré majú približne pätnásť vlastníkov. Veža posledného skokanského mostíka bola v zlom technickom stave, železná konštrukcia bola hrdzavá a staticky nebezpečná.
„V podstate to bola čierna stavba, ktorá nemala žiadnu technickú ani bezpečnostnú dokumentáciu, takže nejakú ďalšiu prevádzku by sme si v dnešnej dobe vôbec nevedeli predstaviť,“ uzavrel starosta obce Július Porubän.
Peniaze, ktoré za približne desať ton kovového šrotu telovýchovná jednota dostane, použijú na rozvoj športových aktivít v obci.
